"Na zdravie!" - "Dobrú chuť!"

Máme to my, Slováci, v našom jazyku občas poriadne popletené! 

(Časovanie slovesa "vedieť" - ja viem, ty vieš..., a slovesa "viesť" - ja vediem, ty vedieš..., to je len jeden z najkrikľavejších príkladov, ktorý pokladám priam za podraz na cudzincov.)

Ale nejde mi teraz o gramatiku. Skôr o zaužívaný spôsob vyjadrenia niečoho, čo by v skutočnosti malo byť asi celkom inak, ba celkom naopak.

Naše krásne prianie na prípitok - "na zdravie!" je, povedzme si úprimne, len zbožným prianím. Áno, ja viem, že pôvodne to má znamenať niečo v zmysle: "vypime si spolu, hoci aj tento ekrazit, len nech sa uľaví na zdraví nášmu priateľovi, známemu, príbuznému atď." Je to vyjadrenie sebaobetovania, resp. ochoty preň, v prospech zdravia niekoho: "Nech mu to padne NA ZDRAVIE, hoci by ma/nás to tu malo aj stáť život!"

Úžasné - klobúk dolu pred slovenskou obetavosťou!

Ale vážne. Resp. trochu vážnejšie. Štrngáme si alkoholom "na zdravie", hoci vieme, že alkohol nám na zdravie veľmi nepomôže (a keď to preženieme, bude to mať primerane tomu presne opačný efekt). A pripíjať na zdravie niekomu tretiemu je niečo, buďme úprimní, nerealizovateľné. Viem, viem: v pozadí toho všetkého je prípitok ako strelná modlitba k Bohu za zdravie toho, na koho zdravie pripíjame - tak to aj kedysi vzniklo, v Ríme, či Grécku: "Na zdravie Ferovi" znamená "Nech mu Pán Boh dá zdravia!" Jasné, pochopené. Ale súvis tu nie je žiaden, to si uznajme. V skutočnosti si teda pripíjame na "dobrú chuť", či nie?

A čo naše prianie pred jedlom: "Dobrú chuť"?

Nuž, tu vidím veľký priestor pre celospoločenskú osvetu. V tomto prípade nič nenamietam proti zrozumiteľnosti vyjadrenia - prajeme si navzájom, aby nám to, čo máme na tanieri, dobre chutilo. V pohode.

Ibaže, túto našu slabosť pre "to, čo nám chutí" a ... naše varenie zacielené "hlavne, aby nám chutilo" si dobre všimol najprv filozofický smer, ktorý sa efektne nazýva hedonizmus a ktorý z toho, čo chutí (doslova i v prenesenom zmysle) urobil hlavné kritérium morálneho dobra... a hoci sa dnes k nemu oficiálne hlási len hŕstka ľudí, neoficiálne sa ním riadi drvivá väčšina "civilizovaného" sveta. A potom si ju všimol aj potravinársky priemysel... a celkom v súlade s týmto hedonistickým svetonázorom sa bez dlhého váhania a bez nášho protestovania pustil do obohacovania (je to výstižný výraz?) potravín dochucovadlami, aby nám len dobre chutilo, bez ohľadu na to, či je to zdravé alebo nie. (Ideálom je vytvoriť si takú závislosť na tej-ktorej potravine, že nás jej zdravotný úžitok či škodlivosť už vôbec nebude zaujímať...)

Dnes nápadne veľa ľudí, s ktorými sa o tom rozprávam, reaguje asi takto: "Hm, áno, tie éčka - ale čo už, keď mi to chutí?"

Takže, čo s tým? Čo už... sa s tým teraz dá urobiť?

Kto ma pozná, vie, že rád používam slová v ich skutočnom význame.

A tak pred jedlom prajem okolostolujúcim "Na zdravie!" Viem, že nie som v tom celkom originálny ani osamotený, takže zatiaľ táto moja osveta nenarazila na nejaký údiv či otázky, prečo. Takže odporúčam - niekedy skutočne aj ako strelnú modlitbu: "Pane, daj, aby nám toto jedlo neublížilo na zdraví..., ale pokiaľ je možné, prospelo." Veď od toho, čo jeme, závisí naše zdravie najviac. A keď sa ma niekto opýta na dôvod, veľmi rád vysvetlím.

A ako prípitok používam: "Dobrú chuť!" Zatiaľ to vyvolalo len úsmev. A v skutočnosti mi tu nejde o žiadnu veľkú vec - len presnejšie pomenovať, prečo v skutočnosti dvíhame pohár(ik). Aby to bolo jasné.

Pridá sa niekto? Nevolám do revolúcie, ale do maličkého kroku.

Jesenné predsavzatia II. (október)

 

         V septembri som si „poriešil“ pár drobných kamienkov do mozaiky môjho zdravia a – skvelý benefit navyše, ktorý je úžasným „katalyzátorom“ ďalších zmien – veľmi sa z toho teším. J  

        Nuž, tu sú teda moje „jesenné predsavzatia“ na október. Uvádzam ich už v prvej polovici mesiaca, lebo na rozdiel od septembra, kedy som sa chcel o ne podeliť až potom, ako už budú viac-menej vžité, teraz sa chcem tou verejnou informáciou motivovať, aby som zabojoval aj za ne... A tiež preto, že viacerí ste prejavili záujem, tak aby ste nemuseli čakať pridlho.

        a)    Starostlivosť o telo: Stop tvrdému alkoholu. Tento mesiac sa chcem vzdať všetkého silnejšieho alkoholu. Nemám s ním nejaké problémy, ale ...obľúbil som si (najmä whisky – pol deci večer ku filmu) a ...netreba mi. Benefity nápojov s vyšším obsahom alkoholu sú skutočne malé. Po mesiaci uvidím, či to nenechám tak už natrvalo (s výnimkou nejakej oslavy, raz za čas). 

        b)    Starostlivosť o myseľ: menej televízie – viac kníh. Prosím, nečítajte tento môj text ako bulvár, ktorý pozná len extrémy. Nie je to u mňa tak, že celý deň sedím len pred televízorom, a knihu nevezmem do ruky. Moje predsavzatie je také, ako som napísal: menej/viac. Trochu zmeniť ten pomer. Priestor na zmenu vidím v tom, že každý večer pozerám buď nejaký šport alebo film. Niekedy však tie filmy, čo dávajú v televízii, nestoja za to a na tie, ktoré mám doma, práve nemám náladu. Takže tu je možnosť – vypnúť... a siahnuť po literatúre. Chcem sa do niečoho poriadne začítať, ako kedysi...  

        c)      Starostlivosť o dušu: Serióznejšia ranná modlitba. Robievam to tak, že ráno, keď vstanem, idem na toaletu a zacvičím si. Potom si namiešam jačmeň (teraz mám kvalitné zemiaky, tak si aj jeden očistím a surový zjem), sadnem si do kresla a kým chrúmem zemiak a pijem jačmeň... poďakujem sa za noc, spánok a všetko, čo sledujem u seba a okolo seba, ako dary Božej láskavej starostlivosti, ktoré vôbec nie sú žiadnou samozrejmosťou. Ale... chcem tomu dať väčšiu hĺbku.

Pozn. na záver: Cieľom týchto mojich vyznaní je ...vyznať sa z mojich predsavzatí. A ambíciou nie je, aby ste sa vy pozreli na seba, ako máte tieto moje veci vyriešené. Možno ste dlhoroční abstinenti, televíziu nepozeráte a modlitbu máte tiež výbornú. Ale o to nejde. J Skúste sa pozrieť, kde vy potrebujete pridať v starostlivosti o svoje telo, myseľ a dušu... a skúste si takto „poriešiť“ nejaký SVOJ zlozvyk, resp. dobrozvyk. Budeme sa v tom vzájomne podporovať, ak chcete.

Nedopovedané evanjeliá

 

Štyri evanjeliá sú katechetické texty. Cieľom evanjelistov bolo „dať na papier“ najmä kázanie sv. Petra (Marek), sv. Pavla (Lukáš), svoje vlastné a zozbierané spomienky ostatných apoštolov (Matúš), resp. svoju hlbokú meditáciu (Ján), o živote, pôsobení, a najmä vykupiteľskej smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, pre všetkých, ktorým bol a bude ohlasovaný ako náš Pán, Mesiáš a Boží Syn. Z týchto dôvodov sa v textoch objavuje najmä jeho učenie a vysvetľovanie, opisy jeho skutkov, ale nie je v nich uvedené napr. ako vyzeral, čo jedával (okrem jednej-dvoch výnimiek) a iné veci, isteže zaujímavé, ale nie podstatné pre účely cieľa evanjelií, ako ho vyjadruje celkom konkrétne Lukáš: „...aby si spoznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“ (1,4).

Evanjelisti sa usilovali opísať jednotlivé udalosti tak, aby boli ucelené, a teda pochopiteľné a aby poučenie z nich bolo jasné.

A predsa, na niektorých miestach mám silný pocit, že v rozprávaní udalosti niečo chýba, prípadne niečo je tam len spomenuté, ale nie je vysvetlené. Pre mňa je to ďalší z dôkazov autentickosti týchto textov. Ale keďže verím v Božiu inšpiráciu, kladiem si otázku, prečo je to tak a pre seba si odpovedám, že možno sám Boh chcel prenechať niektoré myšlienky tak, aby si ich kontext dotvorila naša predstavivosť. Alebo jednoducho ponechal svätopiscom slobodu opomenúť niektoré nie zásadné veci, ktoré v texte spomenuli, ale nedopovedali, nevysvetlili.

Čo mám na mysli?

Prvý taký prípad, kde je čosi spomenuté a nevedno, prečo, hoci následná reakcia osoby je bez vysvetlenia len ťažko pochopiteľná, je stretnutie neskoršieho apoštola Natanaela (Bartolomeja) s Ježišom. V závere prvej kapitoly Jánovho evanjelia sa opisuje povolanie prvých apoštolov. Opis je zväčša veľmi stručný. Tak je tu uvedené, že Ježiš povolal Filipa (v. 43). Následne Filip stretol Natanaela „a povedal mu: "Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta." Natanael mu vravel: "Môže byť z Nazareta niečo dobré?!" Filip mu odpovedal: "Poď a uvidíš!"“ (v. 45-46). Už tu sa zdá, že dialóg nadväzuje na nejaké predchádzajúce rozhovory medzi nimi dvoma. Natanaelova otázka vyznieva trochu čudne, ale je možné, že Galilejčania sa vo všeobecnosti netešili veľkej úcte v južných častiach krajiny. To by ju vysvetľovalo. Isteže, zovšeobecňovať nie je vhodné, aj preto Filipovo „poď a uvidíš!“.

Opis deja pokračuje a vrcholí: „Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: "Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti."“ (v. 47) Ježiš sa ukazuje ako znalec duší – už na prvý pohľad identifikuje v Natanaelovi čestného Izraelitu. Alebo sa už odniekiaľ poznali? Nie, odpoveď prichádza vzápätí: „Natanael sa ho opýtal: "Odkiaľ ma poznáš?" Ježiš mu vravel: "Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom."“ (v. 48)

Čo sa stalo pod figovníkom? Evanjelista to neopisuje ani nevysvetľuje. Ale tieto slová s Natanaelom zjavne zamávali, lebo v jeho postoji k Ježišovi sa mu okamžite vyjasňuje: „Natanael mu povedal: "Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!"“ (v. 49) Ešte pred chvíľou pochyboval, že by z Nazareta mohlo prísť niečo dobré, a teraz vyznáva, že Ježiš je Boží Syn (Peter to urobí až oveľa neskôr...) a chce sa stať jeho učeníkom (oslovuje ho Rabbi)! Z ničoho nič? Alebo mu tak zaimponovala tá jedna veta, ktorou ho Ježiš opísal? To asi nie. Naozaj sa zdá, že pod figovníkom Natanael riešil sám so sebou svoje životné pochybnosti, o ktorých nevedel nik..., možno sa zamýšľal nad Božími prisľúbeniami, ktoré sa akoby nenapĺňali (skôr naopak) a zápasil o svoju vieru. Bol sám s Bohom a so svojimi myšlienkami a práve tu prežil niečo intenzívne. Preto identifikoval v Ježišovi prinajmenšom Božieho proroka, keď mu práve ten figovník pripomenul – že ho tam videl. Napokon, sám Ježiš čosi také naznačuje v závere epizódy, keď evanjelista píše, že „mu odvetil: "Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto."“ (v. 50)

Zaujímavé: Ten figovník tu evokuje čosi celkom kľúčové na pochopenie konania obidvoch osôb, ale evanjelista ho len spomína, dvakrát v Ježišových ústach, no nijako nevysvetľuje. Možno ani on sám nevedel viac a ostalo to ako tajomstvo medzi Ježišom a Natanaelom. Vo filme alebo v divadelnom predstavení by som si veľmi dobre vedel predstaviť scénu pod figovníkom, ktorá by predchádzala celej udalosti... a dala jej vysvetlenie.

Ešte vážnejšie to vidím pri opise Ježišovho stretnutia s kanaánskou ženou (Mt 7,22-28), Marek upresňuje, že to bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka (Mk 7,26). Pre Židov teda cudzinka, alebo presnejšie, pôvodná obyvateľka krajiny, ktorú si kedysi podmanili. Žena má vážne problémy s dcérou, prišla prosiť o pomoc, ale Ježiš si ju nevšímal. Keď naliehala, tak ju tak škaredo, tvrdo a povýšenecky odbavil, že kazatelia majú dvetisíc rokov čo robiť, aby nejako „zachránili“ jeho absolútnu a bezvýnimočnú svätosť, teda dokonalú lásku: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (v. 24) a následne dokonca: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 26, presne tieto slová uvádza aj Marek, vo v. 27) Zdá sa, akoby až na pokornú reakciu tej ženy Ježiš „zmäkol“ a uzdravil jej dcéru. V každom prípade, pri pohľade zvonku sa asi všetci zhodneme, že sa spočiatku zachoval veľmi nepekne.

To nie je možné! Ak takéto správanie a slová Ježiš použil, musí to mať nejakú „pedagogickú“ príčinu. Evanjelisti však o tejto žene nič viac neuvádzajú. Pritom jej pôvod ani ďalší osud im nie je neznámy! Marek uvádza, že až keď prišla domov, svoju dcéru našla uzdravenú – takže evanjelisti sa o tom museli neskôr nejako dozvedieť. Som si istý, že Ježišove slová sú odpoveďou na predošlé myšlienky (azda aj verejné výroky) tej ženy na adresu vzťahov medzi Kanaánčanmi a Izraelitmi, resp. na adresu Ježiša, ako „veľkého“ židovského proroka a divotvorcu. Ježiš zrejme chcel najprv uzdraviť srdce tej ženy, ktorá asi nenávidela Židov, resp. úplne nimi pohŕdala. Možno to ona, pôvodná obyvateľka krajiny, „pretekajúcej mliekom a medom“, sa vyjadrila o Židoch ako o šteňatách, ktoré sa tu dohrnuli, rozťahujú sa tu a priživujú na bohatstve jej domova... A za Ježišom ju priviedlo až totálne zúfalstvo z dcérinho posadnutia. Alebo ho dokonca spočiatku prišla len provokovať? Keď jej však povedal možno presne tie isté tvrdé slová, ako predtým použila ona, okamžite si to uvedomila a prejavila pokoru, ktorá aj na Ježiša urobila dojem, takže vyhlásil: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (v. 28) a u Mareka: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry (v. 29).

Zišlo by sa vedieť o tom viac, lebo takto môže Ježiš v tejto udalosti pôsobiť veľmi negatívne, najmä na ženy, a na začiatku príbehu sa len ťažko dá v ňom vidieť Božieho Syna, prekypujúceho láskou ku všetkým. V tomto prípade nie predstavivosť, ale viera ma núti hľadať v udalosti viac, než je v texte reálne zaznačené.

A ešte tretí príklad. Situácia, ktorá tiež zamestnáva kazateľov a ich vysvetlenie nie je vždy celkom presvedčivé. Stretnutie Ježiša s jeho matkou a príbuznými počas jeho kázania. Ježiš je uprostred svojho verejného účinkovania, keď ho prídu pozrieť (vypočuť si, alebo len pozdraviť?) jeho matka a nejakí ďalší príbuzní. Zrejme to nie je situácia, keď niektorí príbuzní, znepokojení tým, čo sa okolo Ježiša deje, ho „išli odviesť, lebo hovorili: «Pomiatol sa»“ (Mk 3,21). Uvádza sa totiž na inom mieste, len v Markovom evanjeliu... a jeho Matka by sa na tom isto nebola podieľa. Udalosť, ktorú mám na mysli, spomínajú všetci traja synoptickí evanjelisti, aj keď ju uvádzajú na iných miestach Ježišovho kázania. Zjavne ju však pokladali za dôležitú.

Takže: Lukáš píše, že „prišla za ním jeho matka a bratia, ale pre zástup sa nemohli k nemu dostať“ (8,19). Matúš upresňuje, že „chceli sa s ním rozprávať“ (12,46). No Marek ide ešte ďalej a píše, že „zostali vonku a dali si ho zavolať“ (3,31).

Hm, trúfam si povedať, že Pannu Máriu, Matku Božiu poznám natoľko dobre, že neverím, že by prišla a počas Ježišovho kázania, „kým ešte hovoril zástupom“ (Mt 12,46) by si ho kdesi z konca davu „dala zavolať“: „Choďte mu povedať, že je tu jeho matka a bratia, nech príde sem, alebo nech nás nejako dostane tam k nemu!“ Nepoviem, keby bola Neapolčanka alebo Sicílčanka... :-) Ale vážne: Som si celkom istý, že keď sa pre veľké množstvo zástupu nemohli dostať bližšie, ostali tam niekde na konci a ...jednoducho počkali, kým si urobí prestávku, dav sa trochu rozplynie a potom ho vyhľadali.

Ale „problém“ ešte len príde. Ktosi iniciatívny sa ich asi opýtal, či má odkázať Ježišovi, že sú tu. Veľmi dobre si viem predstaviť, ako Mária s láskou odmieta: „Vďaka. Nechaj, netreba, počkáme.“ Ale on predsa poslal odtiaľ zozadu informáciu cez celý dav, že je tu Ježišova matka, jeho bratia aj sestry – a kým prišla až k Ježišovi, dostalo sa jej určitého významového „obohatenia“: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ (Mt 12,47) Lukáš uvádza „chcú ťa vidieť“ (6,20) a Marek aj tu ide najďalej, keď píše: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ (3,32).

A tu asi prichádza vyvrcholenie: Ježiš hovorí čosi dôležité veľkému zástupu ľudí. Nie je ľahké udržať pozornosť, najmä keď – nezabúdajme – Ježiš nemá ozvučovaciu techniku, takže jeho slová, akokoľvek hlasné, nemožno počuť veľmi ďaleko. Ľudia si ich teda odovzdávajú postupne. To robí jeho kázanie zdĺhavejším. A tu ktosi vletí do toho kázania a opačným smerom pošle cez dav informáciu o Ježišovej rodine, ktorá si vraj žiada jeho pozornosť.

Či už to bolo úmyselné – vyrušiť Ježiša (lebo hovoril niečo nepríjemné?), alebo neúmyselné, prehnaná horlivosť za Ježišovu rodinu..., prichádza to nevhod a narušuje to myšlienku i celé kázanie. Nie u Ježiša, ale u jeho poslucháčov. Už možno nerozmýšľajú o jeho slovách, ale o tom, či tento „kazateľ“ si vôbec váži svoju matku a rodinu...

Ježiš reaguje prekvapujúco a isto by bolo dobré vedieť, akým tónom odpovedal..., lebo to by tým slovám vedelo dať veľa na vysvetlenie. Myslím totiž, že väčšina z nás si, možno podvedome, predstavuje, ako ich hovorí značne podráždene – po tom, ako ho matka s rodinou hlúpo vyrušili uprostred kázania. Avšak, aj tu mi viera hovorí, že tak to naisto nebolo. Možno sa usmial na toho, kto mu tú „naliehavú“ správu nakoniec odovzdal, vyrušený od témy, ktorú práve vysvetľoval, ale stále pokojný „vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: «Hľa moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka»“ (Mt 12,49-50) A potom možno dal prestávku, predral sa von a radostne sa vyobjímal s rodinou!

Ktovie? Evanjelisti o tom všetci mlčia. Tak som si fantáziu pustil ja. Lebo mi to tam príde akési nedopovedané.

 

Brat Slnko Sestra Luna - po 50, 40 a 7 rokoch

 

 „Fratello Sole Sorella Luna“ alebo v anglickej verzii „Brother Sun Sister Moon“ – úžasný film Franca Zeffirelliho, so skvelou hudbou Riza Ortolaniho a Donovana, z roku 1972... zarezonoval aj v mojej mladosti, a to poriadne a na rôznych úrovniach.

V čase môjho dospievania som vyrastal v Bratislave, „gravitoval“ som okolo kapucínskeho kostola a tamojšej partie (spevokolu, miništrantov).

Boli to roky komunizmu – stručne poviem, že ten žiadnej náboženskej angažovanosti mládeže ...neprial. Alebo predsa len to trochu rozviniem: Po turbulentných päťdesiatych rokoch aj režim zistil, že čím viac tlačí, tým väčší je odpor. Utláčaná Cirkev síce neodporovala rovnakým spôsobom, ako na ňu režim tlačil, ale zastrašiť sa podarilo len tých slabších, ktorí aj tak nepredstavovali pre režim veľkú hrozbu, zatiaľ čo tých silnejších prenasledovanie skôr povzbudilo – k väčšej horlivosti, intenzívnejšej spolupráci, hlbšiemu vnútornému odmietnutiu komunizmu ako takého. Takže v sedemdesiatych rokoch prišla zmena stratégie – režim sa usiloval viac nahlodať svojich „vnútorných nepriateľov“ zvnútra..., rozložiť ich morálku a tak ich urobiť ...neškodnými, rozumej: manipulovateľnými, vydierateľnými, tvárnymi.

Aj preto bolo stretávanie sa v malých skupinkách pre nás, mladých ľudí, veľmi dôležité. Nielenže nám to v tomto veku bolo prirodzené, ale posilňovalo nás to odolávať tomu tlaku. A ešte k tomu, keďže to nebolo celkom bezpečné, spájalo sa to aj s istým dobrodružstvom, čo nás taktiež lákalo a robilo naše „stretká“ príťažlivými.

Na jedno také stretnutie, do rodinného domu v malej bratislavskej uličke, priniesol kamarát Jean (to bola prezývka, už v tom čase to bol tajne vysvätený kapucínsky kňaz) 16mm premietačku a na kotúčoch tento film. (Pre mladšiu generáciu vysvetlím, že film o sv. Františkovi sa nesmel premietať v kinách... a štát mal absolútny monopol na filmové projekcie, takže už len vlastniť takúto premietačku bol v tom čase trestný čin...)

Je asi pochopiteľné, že príbeh mladého Františka Bernardone-ho, ktorý sa po ťažkej skúsenosti v prehratej vojne a dlhej rekonvalescencii rozhodol ísť vo svojom živote na hlbinu... a postupne svojou priamočiarosťou vo viere pritiahol okolo seba partiu rovnako zapálených druhov, z ktorých sa v tom čase stalo najväčšie a najdôležitejšie hnutie kresťanskej obnovy (aj dovnútra Cirkvi, zmietanej hlbokou krízou, aj do vonka, v spoločnosti, kde kresťanstvo už často neznamenalo takmer nič významné...), to všetko spracované s mimoriadnym filmárskym citom, s mierne romantickým nádychom (aj úžasné Altipiani di Castelluccio di Norcia, kde sa natáčali niektoré exteriéry, skrátka vyrazia dych), to všetko nás mimoriadne...OSLOVOVALO.

Aj mňa. Videl som v priebehu tých rokov tento film ešte veľakrát (vždy, keď bola niekde príležitosť J ).

Keď bolo 800. výročie narodenia sv. Františka (1982 – teda pred 40 rokmi), pripravili sme dokonca „omšu“, vyskladanú z piesní z tohto filmu. (Bola tam pieseň na vstup, Kyrie, pieseň na obetovanie, Sanctus, pieseň na prijímanie aj na odchod.) Rád spomínam, že vtedy som spoznal, čo dokážem, keď mám organizmus správne naladený (vysoká motivácia a správna skladba pozitívnych hormónov, a k tomu zvýšená teplota). Pri kazeťáku s veľmi nekvalitnou nahrávkou (cez mikrofón z premietačky) som tón po tóne spísal partitúru pre miešaný zbor aj orchester (prvé husle, druhé husle, viola, violončelo, hoboj, flauta, gitara, organ)... – čo pripisujem asi aj určitému nadprirodzenému impulzu a energii (možno od samého sv. Františka? J ). Kto to počúva, myslím, že môže potvrdiť, že ani sám Riz Ortolani by nemusel byť sklamaný, že by som mu to skomolil. J Mimochodom, keďže František používa oslovenia brat-sestra a takto je to aj v angličtine, bolo treba popasovať sa s tým v slovenčine, kde máme „Mesiac“ (mužský rod). Ale našťastie máme riešenie, síce archaizmus, alebo poetický výraz, ale je tu: Luna. Tak sa mi do slovenského textu dostala „Sestra Luna“ (ako ma odvtedy oslovoval kamarát Fero, spoluautor viacerých slovenských textov a celého tohto „projektu“) a takto to nájdete aj dnes, keď si tento film zadáte do slovenskej wikipedie J.

Nešlo však len o typické mladícke (povrchné) nadšenie pre romantiku, hudbu, scény, spoločenstvo okolo premietania, či úžasné zážitky pri predstavení týchto piesní v kostole či pri ich tajnom nahrávaní.

Príbeh a životná priamočiarosť sv. Františka ma oslovila aj hlbšie. Hľa, čo dokáže dobrý film! Jasné, že som sa potom začítal do serióznych františkánskych spisov a neostal som len pri slovách z filmu. Ale – a to je zmysel tohto môjho dnešného blogu – myslím, že tento film si zaslúži nielen poctu, pri svojom päťdesiatom výročí, ale aj hlbšiu pozornosť „duchovného zraku“, lebo jeho protagonista (myslím svätého Františka, nie herca) má AJ tejto dobe veľa čo povedať, aspoň pre tých, ktorí sa vedome či podvedome pýtajú „Signore, cosa vuoi che io faccia? (Pane, čo chceš, aby som robil?)“  – čiže ukáž mi, ako mám žiť svoj život tu a teraz, „po Tvojom“.

Dovetok: Aj môj posledný „hmatateľný“ zážitok, ktorý súvisí s týmto filmom, resp. hudbou z neho, stojí za spomienku! V roku 2015 som titulnú pieseň z neho mal možnosť zahrať na svojom komornom koncerte na Katolíckej univerzite, v sprievode skvelých kolegov z Katedry hudby..., čo bol môj tajný a zdalo sa, že nesplniteľný sen. Ďakujem.