Nenahraditeľný (aj) v seniorskom veku – rozhovor s Benom Whittakerom

 

Keď som bol v roku 1987 v USA, v Detroite ma náš známy Steve vzal do veľkého obchodného centra. Steve bol milý, sedemdesiatročný, postavou typický americký dôchodca. Zaujalo ma, že prechádzajúc po chodbách centra sa niekoľkokrát pristavil pri predavačkách, veľmi milo sa im prihovoril, prehodil s nimi pár slov a šli sme zas ďalej. Ony reagovali naňho ako na milého starého pána a s úsmevom sa s ním chvíľku porozprávali. Na konci mi to vysvetlil: „Vieš, tieto ženy majú neuveriteľne nudnú a monotónnu prácu. Chcel som ich trochu rozveseliť.“ Vtedy som si povedal: keď raz budem starý, chcem byť ako on!

Drží ma táto myšlienka už 35 rokov a postupne, ako sa to blíži, kladiem si otázku, v čom bolo čaro toho muža. To jednoduché gesto v obchodnom centre totiž nielenže bolo úžasne sympatické, ale bolo akoby symbolom celej jeho milej osobnosti gentlemana-seniora!

Preto, keďže Steve už medzičasom dávno zomrel, veľmi som túžil porozprávať sa na túto tému s mužom, ktorý má podobnú trúfam si povedať charizmu. A to je Ben Whittaker, ktorý sa rozhodol presne v tomto istom veku, ako sedemdesiatorčný, prihlásiť na „stáž pre seniorov“ do supermodernej firmy – internetového obchodu s odevami. A nielenže to zvládol, ale spôsobil tam priam revolúciu ľudskosti.

 

Hm, budem k Vám úprimný, pán Whittaker. Od svojej mladosti, keď som bol v USA a pozoroval som svojho známeho, Vášho rovesníka, ako sa bavil s predavačkami v obchodnom centre, túžil som byť raz, keď budem starý, ako on... Byť raz ako Vy. Teda, odkedy Vás poznám, povedal by som, že presne ako Vy. Ale predsa: prišli ste do typickej firmy tretieho tisícročia, ako sedemdesiatročný stážista, aj správaním totálna „stará škola“ – a spôsobili ste tam doslova prevrat! Zdá sa mi to až príliš, aby to mohlo byť možné. Dá sa vôbec o niečom takom čo i len snívať?

No, viete – všetko je o ľuďoch. A kým nás nenahradia umelé inteligencie (čoho sa ja už, vďaka Bohu, nedožijem), bude to vždy a všade tak. Rozumiete mi?

Asi áno – chcete povedať, že to, čomu hovoríme „ľudský faktor“, je stále ten rozhodujúci faktor.

Presne. Podarilo sa mi doniesť do tej v každom ohľade mladej firmy, skúsenosť ľudskosti. A ukázalo sa, že sa to tam zíde. Ktosi povedal, že „skúsenosť nikdy nevyjde z módy“ – vďaka tomu som mohol uspieť aj vo svete módy! (smiech)

Takže v čom je „kúzlo“ tohto Vášho príbehu? Teda, nemyslím celý Váš isto bohatý život, myslím tento jeho neobyčajne bohatý kamienok do mozaiky, ktorý teda nezmenil život len ľuďom okolo Vás, ale aj Vám samému. Ako sa to podarilo?

Keď som našiel ten inzerát, priznám sa, že prvé, čo mi prešlo mysľou, bola túžba vrátiť sa tam, kde som roky predtým pracoval. Vedel som totiž, že táto firma sídli presne v tej istej budove. Chcel som na tom mieste ešte niečo pekné zažiť. Ostatné boli už len „prekážky“, ktoré bolo treba zvládnuť na ceste k tomuto cieľu. Myslím natočiť video, zistiť, čo je USB-kľúč, Youtube atď. (úsmev) a, samozrejme, uspieť na pohovore.

Našťastie, mal som dobrý postoj. Necítil som sa ešte do starého šrotu, cítil som, že „je vo mne ešte dosť hudby“ na to, aby som mal trčať v penzii a ... (úsmev) tešiť sa už len na obedy s mojou „starou kamarátkou“ zo susedstva.

Otázku, čím ste presvedčili v tej firme, že si Vás vybrala, zrejme nie je vhodné položiť práve Vám. Ale to asi nie je ani podstatné. Myslím si, že to, prečo si Vás vybrali, nech to bolo čokoľvek, ste nakoniec ďaleko prekonali samou svojou... stážou. Ako ste to dokázali?

Keď mi Jules, moja šéfka, celkom úprimne povedala, že nemá pre mňa veľa práce – čomu som dokázal celkom ľahko porozumieť – totiž, že netuší, akú prácu by mi mohla vôbec dať..., neodradilo ma to, neznepokojilo, ani nesklamalo. Jednoducho som vedel, že príležitosť urobiť tu niečo dobré, raz určite príde.

Jules pracovala na 100%, neoddychovala, nespala, nevidel som ju jesť – pomyslel som si teda, že je dobré, že som tam. Bude ma potrebovať. Ako – to bola len vec načasovania. Presnejšie, mojej všímavosti, keď som postrehol problém s alkoholom u jej šoféra... Tak som sa k nej dostal mimoriadne blízko.

Áno, ako šofér ste sa zrazu dostali priam doprostred jej života. Urobila na mňa dojem Vaša diskrétnosť v tej situácii.

To je práve tá „ľudskosť“, o ktorej som už hovoril. Hoci, na druhej strane, to neznamená, že moja tvár nebola dosť výrečná. Veď ma chcela kvôli tomu hneď preložiť! (úsmev)

Presne tak: Tento typ diskrétnosti mi je veľmi sympatický. Nie je to mlčanie „aby bol pokoj“. Je to rešpektovanie človeka, povedal by som, že doslova úcta k človekovi. A tá sa prejavuje aj aktívne, zásahom, keď treba a ako treba.

Spomenul som, keď som si zakladal účet na facebooku, že môj obľúbený citát je „Nikdy nie je zlé konať správne“ od Marka Twaina. Tým sa usilujem riadiť – či vtedy, keď počúvam, alebo vtedy, keď hovorím.

Ako je možné, že to tak zafungovalo aj opačne, zo strany Vašich kolegov, a najmä šéfky Jules? Veď ona..., akoby bola doslova z úplne iného sveta než Vy!

Sama to povedala: „Je fajn porozprávať sa občas s dospelým mužom.“ Možno, že muži v dnešnej dobe majú s tou svojou dospelosťou, zrelosťou, dosť veľký problém – nuž a potom ...chýbajú, aj iným mužom, a najmä ženám.

V čom?

Poviem Vám príklad: vreckovka – klasická, látková. My muži ju nenosíme kvôli sebe, ale preto, aby sme ju poskytli žene, keď plače. Je to posledné gesto z rytierskych čias. A symbol toho, že a ako má muž byť žene oporou.

Ale netýka sa to len Jules, alebo len žien. Tou svojou „odlišnosťou“ som sa stal akoby strýkom pre nich všetkých. Boli svojou prácou odpílení od staršej generácie. Od rodičov odišli, keď išli za prácou a starší kolegovia nemali v tomto ich biznise miesto. Lenže my sa potrebujeme! Aj muži a ženy navzájom, aj mladá generácia staršiu, a naopak.

Pochopil som to s tou vreckovkou správne, že my muži máme tendenciu hneď hovoriť, čo treba robiť, zmeniť, riešiť? Plač ženy nás „vyrušuje“ a cítime sa pri ňom nesvoji – takže si myslíme, že ho treba okamžite utíšiť ...pragmaticky. Zatiaľ, čo žena sa potrebuje najprv vyplakať. Takže podať jej pri tom vreckovku je gestom delikátnej blízkosti: som tu pri tebe a kým ty doplačeš, ja budem stáť na tvojej stráži. Riešenie príde. Potom. S chladnou hlavou. Tak nejako ste to mysleli s tým „rytierstvom“?

Asi by som to nevedel povedať toľkými slovami (smiech), ale áno, tak nejak: Vreckovka je nástroj účasti.

V jednej veci ste ma však prekvapili, priznám sa, že nemilo. V manželskej kríze Vašej šéfky, ktorá už mala takú veľkú dôveru k Vám, že si doslova prišla po radu, ste zaujali prekvapujúco „feministický“ postoj. Keď si uvedomila, že na nevere svojho manžela možno má aj ona svoj podiel, že sa príliš venovala svojej kariére a zanedbávala ho... a aj preto chcela urobiť zmenu v manažmente svojej firmy a najať do nej riaditeľa (aby ju odbremenil od mnohých manažérskych povinností), snažili ste sa jej to vyhovoriť. Nielen, že by som bol čakal od „starej školy“ skôr opačný názor, ale vôbec, bolo to pre mňa prekvapujúce a nie celkom som to pochopil.

Nie som feminista. Ani v tejto veci. Ak to tak vyznelo, bolo to nepochopené. Áno, Jules si všeličo uvedomila a rozhodla sa, že za svoje manželstvo zabojuje, a to aj zmenou svojho postoja k práci. Takže toto už vedela. Išlo mi len o to, aby v tej sebareflexii nezašla do opačného extrému – a nevzdala sa vedenia svojej firmy úplne, lebo tá firma bola tak veľmi „jej“, že to z nej robilo tú úžasnú osobu, ktorú zrejme aj jej manžel miloval, keď sa rozhodol, že kvôli jej práci on sa vzdá tej svojej a ostane s dcérou na „rodičovskej dovolenke“. Naozaj si nemyslím, že ženy by mali len robiť kariéru, a muži byť doma s deťmi – presne, ako to bolo kedysi, len v opačnom garde. Ale si myslím, že niektoré ženy sú úžasné podnikateľky a robia to s takým jedinečným ženským šarmom, ktorý je nenapodobiteľný, a keby to nerobili práve takto, ...chýbalo by to tu.

Už som pochopil. Zdá sa, že aj táto Vaša rada z Vás urobila nenahraditeľného – tak pre Jules, ako i pre jej firmu. Ako to teda celé skončilo, s tou Vašou „stážou“?

No, ako v rozprávke. (úsmev) Jules mi dala honosne znejúcu funkciu na štyri či päť slov... a stal som sa vlastne jej radcom. Teda niekým, kto má v popise práce pomáhať manažmentu firmy, aby zaobchádzal s ľuďmi ľudsky.

Objatie ako odkaz od Boha, i od seba

 

Ob-jať niekoho, pri-vinúť si ho k sebe, je tým najvýrečnejším gestom prijatia, a teda lásky. Ba, povedal by som ešte viac – je to zjavenie Božej lásky v telesnej podobe.

Po celom svete sa organizujú „hug-days“ – dni objímania, keď človek stretne na ulici ľudí, ochotných dať mu objatie „zadarmo“. (To, „zadarmo“ by tam ani nemuselo byť – veď aké by to bolo „objatie“, ak by nebolo zadarmo?) Keďže sa o tom dni verejne vie a keďže tí ľudia sú náležite označení, nikomu snáď nenapadne vidieť v tom nejaké sexuálne obťažovanie. Je krásne konštatovať, že získať dobrovoľníkov pre takúto iniciatívu je zväčša celkom jednoduché – každý to totiž máme v sebe! Nielenže nás to nič nestojí, iba čas a trochu dobrej vôle, ale objať druhého človeka, hoci aj neznámeho, nám príde úplne prirodzené... až je to nápadné a zaslúžilo by si pristaviť sa pri tom a hlbšie sa na to objatie zahľadieť. Teda pouvažovať o ňom.

Keď som na jeseň minulého roka bol na seminári „Otcovo srdce“, vyzvali nás tam zamyslieť sa, akými cestami sa Boh usiluje komunikovať s každým z nás – pôsobením viac cez city, či viac cez rozum. Tiež tam rezonovala téma predstavivosti, alebo „jednoduché“ objatie Božích detí.

Sledovať, ako tam vpredu miestnosti stoja všetci členovia organizačného tímu a účastníci prichádzajú k nim rad-radom dať sa objať a väčšine z nich tečú pri tom slzy, môže na pohľad pôsobiť ako akási „citová davová psychóza“. Ale aj mne tiekli. Možno to bolo dojatím z tej citovo bohato pozitívnej atmosféry, a možno naozaj je to jedinečný Boží dar, ktorý vyvoláva vďačné dojatie a ktorý by sme si mali odovzdávať ďalej, ako často len môžeme.

Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že akási podvedomá schopnosť pocítiť Božiu lásku v láskyplnom objatí (ktoré nemusí mať v sebe niečo erotické), to ma sprevádza asi celoživotne. Avšak, v ostatnom čase si to akosi viac uvedomujem, keď mám pár ľudí, ktorí majú radi moje objatie, a ja to ich. Toto je zrejme naozaj krásny Boží dar, ktorý dal ľuďom, aby si mohli navzájom odovzdávať čosi z tej nežnej Božej lásky, symbolizovanej, ale aj reálne vyjadrenej gestom bezpodmienečného a kompletného prijatia do svojho otvoreného náručia.

Aj na dovolenke v Chorvátsku, s partiou kolegov, po výdatnom rannom cvičení, krásne uvoľnení a naladení celkovou úžasnou atmosférou toho miesta a tej chvíle, sme sa „na dobrý deň“ navzájom poobjímali. Vraj, „desať objatí robí šťastný deň“. (Nejde o presný počet a nebude to zrejme až také jednoduché. Ale čosi to do seba má!) Bolo to ...skvelé. Ten deň už bol vynikajúco začatý!

Myslím, že každý deň by mohol takto začínať.

Myslím, že každý deň by mal takto začínať.

Myslím, že každý človek by mal takto začínať svoj deň – dostať od niekoho objatie (ako odkaz od Boha, že je milovaný), s vďakou ho vrátiť a odovzdať ho zas ďalším (s tým istým odkazom).

Stretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem Phillipsom

 

 

Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to málo.

Takže kľúčová otázka je: Ako si na tú „svätú noc“ spomínať dnes?

Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel „prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich (stanov)“). Takže, chcel nás obdarovať samým sebou, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž, v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život, a najmä jeho vyvrcholenie.

Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... stať sa tiež darom. Práve v tom spočíva to „ovocie“ v nás.

Ako na to?

Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že sme obdarovaní. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý z nás uvedomí, že je obdarovaný. Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)

Uvedomíme si to, keď ho... stretneme, zažijeme. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť – ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A ...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. J

Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.

 

Ako sa dá stretnúť Boha?

No, s touto otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa. A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.

Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.

Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na tej ceste do hôr?

Podľa lekárskeho vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho „trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa, totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní – že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom... a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.

Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala o Vás, z toho celého priam sála.

Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach s Vašou Missy?

Tak by som to nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.

Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou... to, ako vieme, zmenil.

S Bohom v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni! Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú. Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela. A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí... 

Zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.

Keď som už akosi prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi: „Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte väčšiu lásku...

Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...

Áno. Otec i Matka. Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev).

Nie je to tak, že by sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo, a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a staneme sa pre nich otcami. Boh je ich skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to s materstvom matiek.

Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate z tej Chatrče?

No, stále som len človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili..., a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!

„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?

O slovo nejde. Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý všetku svoju dôveru vkladá do Otca.

Vlastne, možno ide aj o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.

Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako odkaz?

Viete, nikomu neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo ho trápi. Takže môj odkaz je: Je jedno, čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama!

Papa je tu... Aj Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“..., a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá život niečomu krásnemu. (Úsmev.)