Majstrovi Caravaggiovi k narodeninám

Pred asi šiestimi rokmi som prežil celý jeden rok s týmto výnimočným umelcom, teda pri osobných meditáciách nad jeho sakrálnou tvorbou. Vďaka za impulz, ktorý ma k tomu priviedol a vďaka najmä za to, čo to pre mňa v danej dobe, osobne dosť náročnej, znamenalo a čo mi to prinieslo. 

Veľa z toho je slovami nevypovedateľné. Ale aspoň o časť jednej z tých meditácií sa rád podelím s čitateľmi môjho blogu – a to hneď o tú prvú (alebo bola druhá? – už si nie som celkom istý...).

Narodil sa práve v dnešný deň, 29.9.1571. Isteže, korektné by bolo povedať, že "na dnešný deň pripadá výročie jeho narodenia", ale keď hovorím o niekom, kto sa mi stal priam priateľom, hoci po päťsto rokoch, poviem asi radšej: "Dnes by mal náš Carči narodeniny... - spomeňme si naňho."

                 Neviera svätého Tomáša 

Olej na plátne, 107 x 146 cm, vytvorený v rokoch 1601/02, v súčasnosti uložený v obrazárni na zámku Sanssouci v Potsdame (Postupim, Nemecko)

 

Obraz s mimoriadnym a pre autora typickým realizmom zachytáva scénu, ktorú opisuje evanjelista sv. Ján, v súvislosti s Ježišovým zjavením sa uprostred apoštolov, týždeň po zmŕtvychvstaní. Ježiš sa obracia na apoštola Tomáša so slovami: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20, 27).

V nedeľu Veľkej Noci Tomáš nebol vo Večeradle, keď sa Ježiš prvýkrát zjavil apoštolom. Evanjelium nespomína, čo robil. Pravdepodobne si však slová apoštolov a žien o Ježišovom zmŕtvychvstaní vysvetlil ako blúznenie, spôsobené azda zmesou smútku nad stratou Učiteľa, hrôzy zo spôsobu, akým bol umučený, sklamania z nenaplnených nádejí o ustanovení Božieho kráľovstva, strachu o vlastnú budúcnosť a neochoty prijať realitu, ktorá niesla so sebou aj nejasnosť v tom, čo si o Ježišovi vlastne myslieť. Preto tie slová, ktorými reaguje na správy o zmŕtvychvstaní. Bol to zrejme racionálny, praktický človek, ktorý svoje pochybnosti hovorí nielen za seba, ale azda aj svojich priateľov chce doviesť k tomu, aby boli rozumní, nepodliehali ilúziám a držali sa overiteľných faktov, rukolapných dôkazov.

Keď bol o týždeň sám svedkom Ježišovho zjavenia, dá sa predpokladať, že jeho pochybnosti sa okamžite rozplynuli a v tej chvíli by bol možno dal všetko za to, aby mu Ježiš jeho pochybovačné, možno i trochu urážlivé slová nepripomenul. Azda už aj mal na jazyku slová uznania božstva Ježiša Krista, ktoré vysloví následne, ale on ho predbieha a predstavuje mu dôkaz, aj s výzvou overiť si ho: „Vlož...“ Tomáš sa pochopiteľne mohol cítiť zahanbený a evanjelista neuvádza, či naozaj uskutočnil Ježišovu výzvu a rán sa reálne dotkol. Caravaggio však ponúka práve túto interpretáciu udalosti a maľuje Ježiša, ako svojou ľavou rukou berie Tomášovu ruku a prikladá si ju k boku, aby sa ho skutočne mohol dotknúť tak, že vkladá Tomášov prst priamo dovnútra rany po kopiji. Tomáš sprevádza toto svoje gesto upreným pohľadom, sklonený priamo oproti rane, so zoširoka otvorenými očami, čo dokresľuje aj viacnásobne zvráskavené čelo.

Možno tu vidieť aj dramatické stretnutie ľudskej biedy s Kristovým vykupiteľským dielom: Tomášov špinavý prst (tmavé sfarbenie by mohlo byť aj tieňom, ale prinajmenšom za nechtami má jednoznačne špinu – kontrastujúcu s čistými nechtami na Ježišovej ruke) už nemôže infikovať Kristovu ranu, práve naopak, „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 5).

Ako kazatelia často zdôrazňujú, v tejto chvíli nešlo už predovšetkým o samého Tomáša a Ježiš jeho volanie po dôkazoch vlastne víta a využíva, aby poskytol dôkaz vierohodnosti svojho zmŕtvychvstania tým, ktorí už nebudú mať možnosť overiť si ho vlastnými zmyslami, ale len z rozprávania svedkov. Preto završuje túto udalosť slovami: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (v. 29) Ak v dejinách kresťanskej ikonografie platilo, že obrazy, maľované pre kostoly, mali plniť katechetickú funkciu (v pravom zmysle slova ilustrovať – osvetliť hlásané evanjelium a povzbudiť vieru Božieho ľudu), tak o tomto obraze to platí v maximálnej miere. Keby Ježiš vstal z mŕtvych a stretnutie s Tomášom sa udialo dnes, je pravdepodobné, že Tomáš by svoje následné hlásanie evanjelia ilustroval fotografiou (v mobile?), na ktorej by bol zachytený práve tento okamih, a slovami: „Aha! Vidíte to?“ Takto možno chápať „katechetický“ obsah tohto umeleckého diela: zachytáva udalosť, opísanú v evanjeliu, a to spôsobom, ktorý je absolútne názorný.

Podľa dostupných informácií však tento obraz nebol zhotovený pre kostol, ale na zákazku jedného z Caravaggiových mecénov, bankára Vincenza Giustinianiho, ktorý ho o pár rokov neskôr spomína ako súčasť svojho majetku. Ak je tak, potom obraz nemá plniť „katechetickú“ funkciu smerom k „ľudu“, „na pomoc“ kazateľovi, ohlasovateľovi či vykladačovi evanjelia. Niektorí komentátori vidia v obraze vyjadrenie autorovho vlastného zápasu vo viere, hoci, zdá sa, že ak by Caravaggio chcel akosi „namaľovať“ svoje pochybnosti či neistotu, sotva by si zvolil práve tento výjav, ktorý je práveže dôkazom autentickosti kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie. Je to isteže len špekulácia, ale skôr sa dá asi prikloniť k názoru, že Caravaggio svojím obrazom reaguje na pochybnosti či nejasnosti vo viere svojho mecéna. Možno si predstaviť, že obraz je „výsledkom“, či skôr akoby „pokračovaním“ zapáleného rozhovoru medzi nimi dvoma na tému viery v (Kristovo) zmŕtvychvstanie. Prípadne môže dielo vyjadrovať aj protireformačné úsilie rodiny Giustinianiovcov, keďže práve táto téma tu patrila medzi osobitne horúce. Nemeckí luteránski teológovia totiž jednoznačne odmietali, že by sa Tomáš skutočne dotkol Kristových rán, pripúšťali to iba ak alegoricky a metaforicky.

V každom prípade túto funkciu môže dielo plniť dnes – voči verejnosti, ktorá stojí pred obrazom, a zároveň spochybňuje dôveryhodnosť Evanjelií a ich obsahu. Dá sa tu dokonca vidieť aj akoby „most“ medzi „františkovskou“ interpretáciou evanjelia „sine glosa“ (bez pripomienok) a modernou vôľou po kritickom skúmaní obsahu evanjeliových spisov. Caravaggio vstupuje do tohto dialógu a ponúka (znázorňuje) jednu, zdanlivo drobnú, a predsa zásadnú scénu, ktorá dokazuje pravosť viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie – a v Evanjeliu bola zrejme zaznamenaná práve preto.

Podobne ako pri ostatných Caravaggiových dielach s biblickou tematikou, je teda povšimnutiahodné, že autor nepristupuje k tomuto námetu akosi „dokumentaristicky“, ale vkladá doňho svoju interpretáciu, posúva slová evanjelia kamsi hlbšie – priam sa natíska myšlienka, že tie obrazy sú premeditované.

Slová proroka Zachariáša, ktoré pod krížom cituje evanjelista sv. Ján (Jn 19, 37) sa takto môžu vzťahovať aj na nás, ktorí hľadíme na Caravaggiov obraz: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb: potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli...“ (Zach 12, 10). Avšak, tam, kde prorokove slová pokračujú nárekom nad usmrteným prvorodeným, tam my – v tom istom Duchu milosrdenstva – už počúvame Ježišove slová:

Pokoj vám.

Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou.

A Ty... nebuď neveriaci, ale veriaci.

 

Nezabudnuteľný stop

 

Bolo to v roku 1989. Po úspešne zvládnutom skúškovom období sme sa s dvoma kamarátmi, Mariánom a Honzom, vybrali na týždeň do Dolomitov. Všetko bolo ako zo sna: Marián mal nejakých známych, čo tam kdesi mali celoročne prenajatý apartmán, ale pred začiatkom sezóny boli ochotní nám ho na týždeň poskytnúť. To „tam kdesi“ sa ukázalo ako jedno z najmalebnejších miest v talianskych Dolomitoch – San Martino di Castrozza. Prežili sme tam fantastický týždeň, ideálne počasie, skvelé túry, úžasné odreagovanie, perfektné priateľstvo, rozhovory, zábava.

Ale jeden zážitok predčil všetky ostatné.

Z mapy som zistil, že hneď za masívom Pale di San Martino, ktorý sa týčil priamo nad naším mestečkom, je dolinka a na jej konci obec Canale d´Agordo, kde sa narodil môj obľúbený pápež Albino Luciani – Ján Pavol I. Preto som navrhol, aby sme si urobili jednu celodennú púť-túru do jeho rodiska: pozrieme jeho rodný dom, ak ešte stojí, pomodlíme sa a vrátime späť. Obaja kamaráti súhlasili.

Dúfali sme, že do sedla sa dostaneme lanovkou, lebo cesta mala byť riadne dlhá. Pri stanici lanovky sme však zistili, že začne premávať až budúci týždeň. No, keď už sme sa chystali, že to teda vystúpame pešo, zbadali nás nejakí robotníci, ktorí sem práve prišli, aby vyviezli hore akýsi materiál, takže si pustili na tých pár minút lanovku a nás vzali tiež.

V sedle bol ešte sneh, ale postupne, ako sme kráčali, dostali sme sa do úžasnej dolinky, uprostred skalnatých brál – zrejme to bolo kedysi dávno jazero, teraz planina, odhadujem asi 200x1500 m, na kraji tiekol potok a zo všetkých strán vysoké skaly. Fantázia!

Keď dolinka skončila, zmenil sa ráz krajiny, zrazu sme kráčali lesom popri potoku, ktorý skackal dole a postupne mohutnel. Nakoniec vyrašil do úžasného vodopádu, ktorý z výšky asi 50 m padal do doliny. Nádherná krajina! Na konci doliny bolo mestečko, v ňom skromný rodinný dom s označením „Rodný dom pápeža Lucianiho“, príjemná chvíľa spomienok na tohto „usmievavého“ pápeža, ktorý bol v úrade len 33 dní, ale stihol si získať všetkých. Zjedli sme, čo sme si zobrali, na hodinkách bolo okolo tretej – a na zastávke autobusu sme zistili, že naším smerom ide len ráno.

Fúha.

Ubytovať sa nebolo kde, a pravdu povediac, to nám ani nezišlo na myseľ. Zostávali dve možnosti. Vrátiť sa tou istou cestou, čo by postupne k večeru bolo krajne nebezpečné, takže táto možnosť neprichádzala do úvahy. Alebo okolo celého masívu, cca. 40 km, pešo, v nádeji, že niekoho stopneme. To znelo celkom fajn – Talianov sme poznali ako srdečných a ochotných, takže ideme.

Bola to však horská krajina, doslova za chrbtom turistických trás, a teda autá... nikde.

Po asi polhodine kráčania komusi z nás napadlo, že takto v horách asi nie je dobrý nápad, že ideme spolu – kto zastane v tomto kraji trom neznámym chlapom? Preto sme sa roztiahli na asi kilometer, v nádeji, že si stopne aspoň niekto z nás. A prípadne už v aute vysvetlí, že nie je sám.

Presne to sa aj stalo: Išiel okolo pán s malým nákladiakom. Zastavil už neviem komu prvému a vzal ho. Ten mu vysvetlil, že o pár metrov bude ďalší kamarát. Šofér bol ochotný, zastal a vzal aj druhého a tak aj tretieho. Skvelé. Ibaže, pán išiel len asi 5 km naším smerom. V každom prípade, trochu sme sa posunuli a náš „model“ nám prišiel vtipný, verili sme, že ešte zafunguje.

Ale cesta sa zvrtla do hôr, serpentíny, únava... a začal pomaly padať súmrak, teda i chlad. A autá žiadne. Možno jedno-dve nás minuli, ale tu sa vlastne ani nedalo kde zastať.

A potom sa to stalo. Viem to z rozprávania kamarátov, lebo ja som bol celkom vpredu. Fiat 127, v ňom milá rodinka – otec, mama a vzadu dve deti, asi 10 a 6 rokov. Myslím, že aj nejaká batožina. Vzhľadom na veľkosť auta – plné. Pri ceste v kopcoch zrazu zbadali prvého z nás. Myslím, že to bol Honza. Bez váhania zastali. Honza bol dlháň, takže si sadol k šoférovi, mama dozadu, menšie dieťa na kolená, väčšie pri nej. Stisnú sa, pôjde to.

Napriek tejto situácii, kamarát predsa namiesto predstavovania hneď naznačil, že tu o chvíľu bude ďalší z nás... Šofér bol mimoriadne ochotný – zastal, zhodnotil situáciu, posadil Mariána dozadu a na kolená mu dal väčšie dieťa – totálna tlačenka, išlo sa ďalej.

Keď som sa o chvíľu na jednej serpentíne objavil ja, zrejme sa už len rozosmiali a s konštatovaním, že tu už sa nedá nič robiť, mi zakývali a stratili sa za zákrutou. Aj som sa potešil, že majú odvoz, aj ma zamrazilo vedomie, že tu možno strávim noc nielen v zime a hlade, ale aj sám. Len pripomínam, že okolité vrchy dosahovali výšku do tritisíc metrov, takže aj v júni tu noc vonku znela ako dosť hrôzostrašný nápad. Nehovoriac o divej zveri, ktorá – pred začiatkom turistickej sezóny – ešte nebola stiahnutá kamsi do skrýš...

Ibaže, pán šofér sa zamyslel a povedal niečo v tom zmysle, že ten váš kamarát tu už o tejto hodine nikoho nestopne, lebo tadiaľto naozaj nik nechodí a bude tu musieť nocovať. Takže, asi pol kilometra nižšie, kde sa mu dalo otočiť, zvrtol auto a vrátil sa ku mne.

No, my traja sme si, samozrejme, nedovolili nič navrhnúť, a vlastne ani nebolo čo! Ale pán šofér bol neuveriteľne vynaliezavý a celá jeho rodina rovnako neuveriteľne láskavá. Takže – deti šli do kufra k batožine (nebol to klasický kufor ale také tie zadné dvere s malým priestorom za zadnými sedadlami), my traja s pani sme sa cik-cak natlačili dozadu a, takpovediac, na pol zadku sme šťastní, bezpečne a v skvelej nálade prišli až do San Martina.

Večer sme unavení sadli do kresiel na terase nášho apartmánového hotela, zahľadeli sa na krásu zapadajúceho slnka, opierajúceho sa o Pale di San Martino... a ďakovali za lásku týchto milých ľudí a priali im všetko dobré v ich rodinnom živote.

Žiaľ, nevypýtali sme si na nich kontakt. Ale za tie roky som si na nich toľkokrát s láskou spomenul, že – ako sa hovorí – určite sa im štikútalo. No to sa len hovorí. Skutočnosť je taká, že láskyplné spomienky a myšlienky nepotrebujú byť zasadené ani v čase ani v priestore, ale podobne ako modlitba, majú charakter večnosti. Verím, že to pocítili... a cítia aj teraz.

Bohatý

 

Zrejme ste už počuli, resp. hlavne asi videli (napr. na FB), že slovo „bohatý“ znamená vlastne doslova „Boh-a-ty“.

Je to sympatické. Teda, bolo by. Avšak, v slovenčine sa slová takto netvoria. Takže tak to nie je.

A ako to teda je?

Príponou „atý“ vyjadrujeme v prídavných menách nejakú charakteristickú vlastnosť podstatného mena: niečo, čoho má nápadne veľa (nohatý – má dlhé nohy, bruchatý – má veľké brucho, rohatý – má veľké rohy alebo ich má veľa, vlasatý – má veľké vlasy, účes, podobne bradatý, chlpatý a pod.), prípadne je to bolo preňho charakteristické (ženatý – ten, ktorého charakterizuje, že má ženu; vydatá – tá, ktorú charakterizuje, že sa za niekoho, niekomu vydala, zaujatý – ten, ktorého charakterizuje určitý záujem: „som plne zaujatý touto knihou“, resp. „nie je v tom nezávislý, ale zaujatý“). Podobne charakteristickú črtu vyjadrujú slová guľatý, hranatý či rovinatý, barinatý, alebo z inej oblasti fľakatý, ostnatý a pod.

Z toho teda vyplýva, že slovo bohatý charakterizuje niekoho, kto má výrazne rozvinutý svoj vzťah s Bohom (teoreticky akýmkoľvek božstvom), priam ním oplýva, resp. je preňho tento vzťah charakteristický. Asi by sa podľa toho malo dať povedať, že napr. kňaz je bohatý, analogicky ako manžel že ženatý. Ale vlastne každý „veriaci“ človek by mal byť práve v tomto zmysle slova bohatý (aspoň teda, pokiaľ sa hlási k teistickému náboženstvu).

Ako sa stalo, že sa toto slovo v slovenčine používa tak všeobecne – na vyjadrenie, že niekto má niečoho veľa, čohokoľvek? Neviem, či je na to seriózna odpoveď. Ale asi by som to pripísal na vrub „reálnej sekularizácii“, ktorá v slovenskom jazyku prišla oveľa skôr než sme ju postrehli ako spoločenský fenomén. Slovo „boh“ sa stalo synonymom pre dostatok, šťastie z množstva niečoho... (Zaujímavé je, že v literatúre som pre vznik tohto prídavného mena našiel vysvetlenie, že „slovo boh malo pôvodne význam dostatok, šťastie, podiel“. Je to naozaj pôvodný význam? Nie je to náhodou naopak?) Možno sa to pôvodne myslelo tak, že človek má dostatok čohokoľvek ako prejav Božej priazne, požehnania, blízkosti. Ale skúsenosť, že to v materiálnej oblasti nie je vždy tak, viedla, podľa môjho názoru, k postupnej sekularizácii tohto pojmu, až úplne stratil svoj vzťah s Bohom, či božstvom.

Zrejme tak sa stalo aj to, že so slovom Boh sa v slovenčine zaobchádza (napr. skloňuje sa) ako s neživotným... To pokladám, z hľadiska viery, za oveľa vážnejší problém. Avšak, trápi to ešte vôbec niekoho?

Pre každý jazyk je typické, že o ňom, o význame slov v ňom, rozhoduje jedine jeho používanie. Čo keby sme slovu „bohatý“ prinavrátili jeho etymologicky presný pôvodný význam a začali ho takto používať? Viem, že to asi nie je reálne, v bežnom ani odbornom jazyku. Ale čo tak aspoň vo svojich myšlienkach?