Nezabudnuteľný stop

 

Bolo to v roku 1989. Po úspešne zvládnutom skúškovom období sme sa s dvoma kamarátmi, Mariánom a Honzom, vybrali na týždeň do Dolomitov. Všetko bolo ako zo sna: Marián mal nejakých známych, čo tam kdesi mali celoročne prenajatý apartmán, ale pred začiatkom sezóny boli ochotní nám ho na týždeň poskytnúť. To „tam kdesi“ sa ukázalo ako jedno z najmalebnejších miest v talianskych Dolomitoch – San Martino di Castrozza. Prežili sme tam fantastický týždeň, ideálne počasie, skvelé túry, úžasné odreagovanie, perfektné priateľstvo, rozhovory, zábava.

Ale jeden zážitok predčil všetky ostatné.

Z mapy som zistil, že hneď za masívom Pale di San Martino, ktorý sa týčil priamo nad naším mestečkom, je dolinka a na jej konci obec Canale d´Agordo, kde sa narodil môj obľúbený pápež Albino Luciani – Ján Pavol I. Preto som navrhol, aby sme si urobili jednu celodennú púť-túru do jeho rodiska: pozrieme jeho rodný dom, ak ešte stojí, pomodlíme sa a vrátime späť. Obaja kamaráti súhlasili.

Dúfali sme, že do sedla sa dostaneme lanovkou, lebo cesta mala byť riadne dlhá. Pri stanici lanovky sme však zistili, že začne premávať až budúci týždeň. No, keď už sme sa chystali, že to teda vystúpame pešo, zbadali nás nejakí robotníci, ktorí sem práve prišli, aby vyviezli hore akýsi materiál, takže si pustili na tých pár minút lanovku a nás vzali tiež.

V sedle bol ešte sneh, ale postupne, ako sme kráčali, dostali sme sa do úžasnej dolinky, uprostred skalnatých brál – zrejme to bolo kedysi dávno jazero, teraz planina, odhadujem asi 200x1500 m, na kraji tiekol potok a zo všetkých strán vysoké skaly. Fantázia!

Keď dolinka skončila, zmenil sa ráz krajiny, zrazu sme kráčali lesom popri potoku, ktorý skackal dole a postupne mohutnel. Nakoniec vyrašil do úžasného vodopádu, ktorý z výšky asi 50 m padal do doliny. Nádherná krajina! Na konci doliny bolo mestečko, v ňom skromný rodinný dom s označením „Rodný dom pápeža Lucianiho“, príjemná chvíľa spomienok na tohto „usmievavého“ pápeža, ktorý bol v úrade len 33 dní, ale stihol si získať všetkých. Zjedli sme, čo sme si zobrali, na hodinkách bolo okolo tretej – a na zastávke autobusu sme zistili, že naším smerom ide len ráno.

Fúha.

Ubytovať sa nebolo kde, a pravdu povediac, to nám ani nezišlo na myseľ. Zostávali dve možnosti. Vrátiť sa tou istou cestou, čo by postupne k večeru bolo krajne nebezpečné, takže táto možnosť neprichádzala do úvahy. Alebo okolo celého masívu, cca. 40 km, pešo, v nádeji, že niekoho stopneme. To znelo celkom fajn – Talianov sme poznali ako srdečných a ochotných, takže ideme.

Bola to však horská krajina, doslova za chrbtom turistických trás, a teda autá... nikde.

Po asi polhodine kráčania komusi z nás napadlo, že takto v horách asi nie je dobrý nápad, že ideme spolu – kto zastane v tomto kraji trom neznámym chlapom? Preto sme sa roztiahli na asi kilometer, v nádeji, že si stopne aspoň niekto z nás. A prípadne už v aute vysvetlí, že nie je sám.

Presne to sa aj stalo: Išiel okolo pán s malým nákladiakom. Zastavil už neviem komu prvému a vzal ho. Ten mu vysvetlil, že o pár metrov bude ďalší kamarát. Šofér bol ochotný, zastal a vzal aj druhého a tak aj tretieho. Skvelé. Ibaže, pán išiel len asi 5 km naším smerom. V každom prípade, trochu sme sa posunuli a náš „model“ nám prišiel vtipný, verili sme, že ešte zafunguje.

Ale cesta sa zvrtla do hôr, serpentíny, únava... a začal pomaly padať súmrak, teda i chlad. A autá žiadne. Možno jedno-dve nás minuli, ale tu sa vlastne ani nedalo kde zastať.

A potom sa to stalo. Viem to z rozprávania kamarátov, lebo ja som bol celkom vpredu. Fiat 127, v ňom milá rodinka – otec, mama a vzadu dve deti, asi 10 a 6 rokov. Myslím, že aj nejaká batožina. Vzhľadom na veľkosť auta – plné. Pri ceste v kopcoch zrazu zbadali prvého z nás. Myslím, že to bol Honza. Bez váhania zastali. Honza bol dlháň, takže si sadol k šoférovi, mama dozadu, menšie dieťa na kolená, väčšie pri nej. Stisnú sa, pôjde to.

Napriek tejto situácii, kamarát predsa namiesto predstavovania hneď naznačil, že tu o chvíľu bude ďalší z nás... Šofér bol mimoriadne ochotný – zastal, zhodnotil situáciu, posadil Mariána dozadu a na kolená mu dal väčšie dieťa – totálna tlačenka, išlo sa ďalej.

Keď som sa o chvíľu na jednej serpentíne objavil ja, zrejme sa už len rozosmiali a s konštatovaním, že tu už sa nedá nič robiť, mi zakývali a stratili sa za zákrutou. Aj som sa potešil, že majú odvoz, aj ma zamrazilo vedomie, že tu možno strávim noc nielen v zime a hlade, ale aj sám. Len pripomínam, že okolité vrchy dosahovali výšku do tritisíc metrov, takže aj v júni tu noc vonku znela ako dosť hrôzostrašný nápad. Nehovoriac o divej zveri, ktorá – pred začiatkom turistickej sezóny – ešte nebola stiahnutá kamsi do skrýš...

Ibaže, pán šofér sa zamyslel a povedal niečo v tom zmysle, že ten váš kamarát tu už o tejto hodine nikoho nestopne, lebo tadiaľto naozaj nik nechodí a bude tu musieť nocovať. Takže, asi pol kilometra nižšie, kde sa mu dalo otočiť, zvrtol auto a vrátil sa ku mne.

No, my traja sme si, samozrejme, nedovolili nič navrhnúť, a vlastne ani nebolo čo! Ale pán šofér bol neuveriteľne vynaliezavý a celá jeho rodina rovnako neuveriteľne láskavá. Takže – deti šli do kufra k batožine (nebol to klasický kufor ale také tie zadné dvere s malým priestorom za zadnými sedadlami), my traja s pani sme sa cik-cak natlačili dozadu a, takpovediac, na pol zadku sme šťastní, bezpečne a v skvelej nálade prišli až do San Martina.

Večer sme unavení sadli do kresiel na terase nášho apartmánového hotela, zahľadeli sa na krásu zapadajúceho slnka, opierajúceho sa o Pale di San Martino... a ďakovali za lásku týchto milých ľudí a priali im všetko dobré v ich rodinnom živote.

Žiaľ, nevypýtali sme si na nich kontakt. Ale za tie roky som si na nich toľkokrát s láskou spomenul, že – ako sa hovorí – určite sa im štikútalo. No to sa len hovorí. Skutočnosť je taká, že láskyplné spomienky a myšlienky nepotrebujú byť zasadené ani v čase ani v priestore, ale podobne ako modlitba, majú charakter večnosti. Verím, že to pocítili... a cítia aj teraz.