Majstrovi Caravaggiovi k narodeninám

Pred asi šiestimi rokmi som prežil celý jeden rok s týmto výnimočným umelcom, teda pri osobných meditáciách nad jeho sakrálnou tvorbou. Vďaka za impulz, ktorý ma k tomu priviedol a vďaka najmä za to, čo to pre mňa v danej dobe, osobne dosť náročnej, znamenalo a čo mi to prinieslo. 

Veľa z toho je slovami nevypovedateľné. Ale aspoň o časť jednej z tých meditácií sa rád podelím s čitateľmi môjho blogu – a to hneď o tú prvú (alebo bola druhá? – už si nie som celkom istý...).

Narodil sa práve v dnešný deň, 29.9.1571. Isteže, korektné by bolo povedať, že "na dnešný deň pripadá výročie jeho narodenia", ale keď hovorím o niekom, kto sa mi stal priam priateľom, hoci po päťsto rokoch, poviem asi radšej: "Dnes by mal náš Carči narodeniny... - spomeňme si naňho."

                 Neviera svätého Tomáša 

Olej na plátne, 107 x 146 cm, vytvorený v rokoch 1601/02, v súčasnosti uložený v obrazárni na zámku Sanssouci v Potsdame (Postupim, Nemecko)

 

Obraz s mimoriadnym a pre autora typickým realizmom zachytáva scénu, ktorú opisuje evanjelista sv. Ján, v súvislosti s Ježišovým zjavením sa uprostred apoštolov, týždeň po zmŕtvychvstaní. Ježiš sa obracia na apoštola Tomáša so slovami: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20, 27).

V nedeľu Veľkej Noci Tomáš nebol vo Večeradle, keď sa Ježiš prvýkrát zjavil apoštolom. Evanjelium nespomína, čo robil. Pravdepodobne si však slová apoštolov a žien o Ježišovom zmŕtvychvstaní vysvetlil ako blúznenie, spôsobené azda zmesou smútku nad stratou Učiteľa, hrôzy zo spôsobu, akým bol umučený, sklamania z nenaplnených nádejí o ustanovení Božieho kráľovstva, strachu o vlastnú budúcnosť a neochoty prijať realitu, ktorá niesla so sebou aj nejasnosť v tom, čo si o Ježišovi vlastne myslieť. Preto tie slová, ktorými reaguje na správy o zmŕtvychvstaní. Bol to zrejme racionálny, praktický človek, ktorý svoje pochybnosti hovorí nielen za seba, ale azda aj svojich priateľov chce doviesť k tomu, aby boli rozumní, nepodliehali ilúziám a držali sa overiteľných faktov, rukolapných dôkazov.

Keď bol o týždeň sám svedkom Ježišovho zjavenia, dá sa predpokladať, že jeho pochybnosti sa okamžite rozplynuli a v tej chvíli by bol možno dal všetko za to, aby mu Ježiš jeho pochybovačné, možno i trochu urážlivé slová nepripomenul. Azda už aj mal na jazyku slová uznania božstva Ježiša Krista, ktoré vysloví následne, ale on ho predbieha a predstavuje mu dôkaz, aj s výzvou overiť si ho: „Vlož...“ Tomáš sa pochopiteľne mohol cítiť zahanbený a evanjelista neuvádza, či naozaj uskutočnil Ježišovu výzvu a rán sa reálne dotkol. Caravaggio však ponúka práve túto interpretáciu udalosti a maľuje Ježiša, ako svojou ľavou rukou berie Tomášovu ruku a prikladá si ju k boku, aby sa ho skutočne mohol dotknúť tak, že vkladá Tomášov prst priamo dovnútra rany po kopiji. Tomáš sprevádza toto svoje gesto upreným pohľadom, sklonený priamo oproti rane, so zoširoka otvorenými očami, čo dokresľuje aj viacnásobne zvráskavené čelo.

Možno tu vidieť aj dramatické stretnutie ľudskej biedy s Kristovým vykupiteľským dielom: Tomášov špinavý prst (tmavé sfarbenie by mohlo byť aj tieňom, ale prinajmenšom za nechtami má jednoznačne špinu – kontrastujúcu s čistými nechtami na Ježišovej ruke) už nemôže infikovať Kristovu ranu, práve naopak, „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 5).

Ako kazatelia často zdôrazňujú, v tejto chvíli nešlo už predovšetkým o samého Tomáša a Ježiš jeho volanie po dôkazoch vlastne víta a využíva, aby poskytol dôkaz vierohodnosti svojho zmŕtvychvstania tým, ktorí už nebudú mať možnosť overiť si ho vlastnými zmyslami, ale len z rozprávania svedkov. Preto završuje túto udalosť slovami: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (v. 29) Ak v dejinách kresťanskej ikonografie platilo, že obrazy, maľované pre kostoly, mali plniť katechetickú funkciu (v pravom zmysle slova ilustrovať – osvetliť hlásané evanjelium a povzbudiť vieru Božieho ľudu), tak o tomto obraze to platí v maximálnej miere. Keby Ježiš vstal z mŕtvych a stretnutie s Tomášom sa udialo dnes, je pravdepodobné, že Tomáš by svoje následné hlásanie evanjelia ilustroval fotografiou (v mobile?), na ktorej by bol zachytený práve tento okamih, a slovami: „Aha! Vidíte to?“ Takto možno chápať „katechetický“ obsah tohto umeleckého diela: zachytáva udalosť, opísanú v evanjeliu, a to spôsobom, ktorý je absolútne názorný.

Podľa dostupných informácií však tento obraz nebol zhotovený pre kostol, ale na zákazku jedného z Caravaggiových mecénov, bankára Vincenza Giustinianiho, ktorý ho o pár rokov neskôr spomína ako súčasť svojho majetku. Ak je tak, potom obraz nemá plniť „katechetickú“ funkciu smerom k „ľudu“, „na pomoc“ kazateľovi, ohlasovateľovi či vykladačovi evanjelia. Niektorí komentátori vidia v obraze vyjadrenie autorovho vlastného zápasu vo viere, hoci, zdá sa, že ak by Caravaggio chcel akosi „namaľovať“ svoje pochybnosti či neistotu, sotva by si zvolil práve tento výjav, ktorý je práveže dôkazom autentickosti kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie. Je to isteže len špekulácia, ale skôr sa dá asi prikloniť k názoru, že Caravaggio svojím obrazom reaguje na pochybnosti či nejasnosti vo viere svojho mecéna. Možno si predstaviť, že obraz je „výsledkom“, či skôr akoby „pokračovaním“ zapáleného rozhovoru medzi nimi dvoma na tému viery v (Kristovo) zmŕtvychvstanie. Prípadne môže dielo vyjadrovať aj protireformačné úsilie rodiny Giustinianiovcov, keďže práve táto téma tu patrila medzi osobitne horúce. Nemeckí luteránski teológovia totiž jednoznačne odmietali, že by sa Tomáš skutočne dotkol Kristových rán, pripúšťali to iba ak alegoricky a metaforicky.

V každom prípade túto funkciu môže dielo plniť dnes – voči verejnosti, ktorá stojí pred obrazom, a zároveň spochybňuje dôveryhodnosť Evanjelií a ich obsahu. Dá sa tu dokonca vidieť aj akoby „most“ medzi „františkovskou“ interpretáciou evanjelia „sine glosa“ (bez pripomienok) a modernou vôľou po kritickom skúmaní obsahu evanjeliových spisov. Caravaggio vstupuje do tohto dialógu a ponúka (znázorňuje) jednu, zdanlivo drobnú, a predsa zásadnú scénu, ktorá dokazuje pravosť viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie – a v Evanjeliu bola zrejme zaznamenaná práve preto.

Podobne ako pri ostatných Caravaggiových dielach s biblickou tematikou, je teda povšimnutiahodné, že autor nepristupuje k tomuto námetu akosi „dokumentaristicky“, ale vkladá doňho svoju interpretáciu, posúva slová evanjelia kamsi hlbšie – priam sa natíska myšlienka, že tie obrazy sú premeditované.

Slová proroka Zachariáša, ktoré pod krížom cituje evanjelista sv. Ján (Jn 19, 37) sa takto môžu vzťahovať aj na nás, ktorí hľadíme na Caravaggiov obraz: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb: potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli...“ (Zach 12, 10). Avšak, tam, kde prorokove slová pokračujú nárekom nad usmrteným prvorodeným, tam my – v tom istom Duchu milosrdenstva – už počúvame Ježišove slová:

Pokoj vám.

Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou.

A Ty... nebuď neveriaci, ale veriaci.