Nenahraditeľný (aj) v seniorskom veku – rozhovor s Benom Whittakerom

 

Keď som bol v roku 1987 v USA, v Detroite ma náš známy Steve vzal do veľkého obchodného centra. Steve bol milý, sedemdesiatročný, postavou typický americký dôchodca. Zaujalo ma, že prechádzajúc po chodbách centra sa niekoľkokrát pristavil pri predavačkách, veľmi milo sa im prihovoril, prehodil s nimi pár slov a šli sme zas ďalej. Ony reagovali naňho ako na milého starého pána a s úsmevom sa s ním chvíľku porozprávali. Na konci mi to vysvetlil: „Vieš, tieto ženy majú neuveriteľne nudnú a monotónnu prácu. Chcel som ich trochu rozveseliť.“ Vtedy som si povedal: keď raz budem starý, chcem byť ako on!

Drží ma táto myšlienka už 35 rokov a postupne, ako sa to blíži, kladiem si otázku, v čom bolo čaro toho muža. To jednoduché gesto v obchodnom centre totiž nielenže bolo úžasne sympatické, ale bolo akoby symbolom celej jeho milej osobnosti gentlemana-seniora!

Preto, keďže Steve už medzičasom dávno zomrel, veľmi som túžil porozprávať sa na túto tému s mužom, ktorý má podobnú trúfam si povedať charizmu. A to je Ben Whittaker, ktorý sa rozhodol presne v tomto istom veku, ako sedemdesiatorčný, prihlásiť na „stáž pre seniorov“ do supermodernej firmy – internetového obchodu s odevami. A nielenže to zvládol, ale spôsobil tam priam revolúciu ľudskosti.

 

Hm, budem k Vám úprimný, pán Whittaker. Od svojej mladosti, keď som bol v USA a pozoroval som svojho známeho, Vášho rovesníka, ako sa bavil s predavačkami v obchodnom centre, túžil som byť raz, keď budem starý, ako on... Byť raz ako Vy. Teda, odkedy Vás poznám, povedal by som, že presne ako Vy. Ale predsa: prišli ste do typickej firmy tretieho tisícročia, ako sedemdesiatročný stážista, aj správaním totálna „stará škola“ – a spôsobili ste tam doslova prevrat! Zdá sa mi to až príliš, aby to mohlo byť možné. Dá sa vôbec o niečom takom čo i len snívať?

No, viete – všetko je o ľuďoch. A kým nás nenahradia umelé inteligencie (čoho sa ja už, vďaka Bohu, nedožijem), bude to vždy a všade tak. Rozumiete mi?

Asi áno – chcete povedať, že to, čomu hovoríme „ľudský faktor“, je stále ten rozhodujúci faktor.

Presne. Podarilo sa mi doniesť do tej v každom ohľade mladej firmy, skúsenosť ľudskosti. A ukázalo sa, že sa to tam zíde. Ktosi povedal, že „skúsenosť nikdy nevyjde z módy“ – vďaka tomu som mohol uspieť aj vo svete módy! (smiech)

Takže v čom je „kúzlo“ tohto Vášho príbehu? Teda, nemyslím celý Váš isto bohatý život, myslím tento jeho neobyčajne bohatý kamienok do mozaiky, ktorý teda nezmenil život len ľuďom okolo Vás, ale aj Vám samému. Ako sa to podarilo?

Keď som našiel ten inzerát, priznám sa, že prvé, čo mi prešlo mysľou, bola túžba vrátiť sa tam, kde som roky predtým pracoval. Vedel som totiž, že táto firma sídli presne v tej istej budove. Chcel som na tom mieste ešte niečo pekné zažiť. Ostatné boli už len „prekážky“, ktoré bolo treba zvládnuť na ceste k tomuto cieľu. Myslím natočiť video, zistiť, čo je USB-kľúč, Youtube atď. (úsmev) a, samozrejme, uspieť na pohovore.

Našťastie, mal som dobrý postoj. Necítil som sa ešte do starého šrotu, cítil som, že „je vo mne ešte dosť hudby“ na to, aby som mal trčať v penzii a ... (úsmev) tešiť sa už len na obedy s mojou „starou kamarátkou“ zo susedstva.

Otázku, čím ste presvedčili v tej firme, že si Vás vybrala, zrejme nie je vhodné položiť práve Vám. Ale to asi nie je ani podstatné. Myslím si, že to, prečo si Vás vybrali, nech to bolo čokoľvek, ste nakoniec ďaleko prekonali samou svojou... stážou. Ako ste to dokázali?

Keď mi Jules, moja šéfka, celkom úprimne povedala, že nemá pre mňa veľa práce – čomu som dokázal celkom ľahko porozumieť – totiž, že netuší, akú prácu by mi mohla vôbec dať..., neodradilo ma to, neznepokojilo, ani nesklamalo. Jednoducho som vedel, že príležitosť urobiť tu niečo dobré, raz určite príde.

Jules pracovala na 100%, neoddychovala, nespala, nevidel som ju jesť – pomyslel som si teda, že je dobré, že som tam. Bude ma potrebovať. Ako – to bola len vec načasovania. Presnejšie, mojej všímavosti, keď som postrehol problém s alkoholom u jej šoféra... Tak som sa k nej dostal mimoriadne blízko.

Áno, ako šofér ste sa zrazu dostali priam doprostred jej života. Urobila na mňa dojem Vaša diskrétnosť v tej situácii.

To je práve tá „ľudskosť“, o ktorej som už hovoril. Hoci, na druhej strane, to neznamená, že moja tvár nebola dosť výrečná. Veď ma chcela kvôli tomu hneď preložiť! (úsmev)

Presne tak: Tento typ diskrétnosti mi je veľmi sympatický. Nie je to mlčanie „aby bol pokoj“. Je to rešpektovanie človeka, povedal by som, že doslova úcta k človekovi. A tá sa prejavuje aj aktívne, zásahom, keď treba a ako treba.

Spomenul som, keď som si zakladal účet na facebooku, že môj obľúbený citát je „Nikdy nie je zlé konať správne“ od Marka Twaina. Tým sa usilujem riadiť – či vtedy, keď počúvam, alebo vtedy, keď hovorím.

Ako je možné, že to tak zafungovalo aj opačne, zo strany Vašich kolegov, a najmä šéfky Jules? Veď ona..., akoby bola doslova z úplne iného sveta než Vy!

Sama to povedala: „Je fajn porozprávať sa občas s dospelým mužom.“ Možno, že muži v dnešnej dobe majú s tou svojou dospelosťou, zrelosťou, dosť veľký problém – nuž a potom ...chýbajú, aj iným mužom, a najmä ženám.

V čom?

Poviem Vám príklad: vreckovka – klasická, látková. My muži ju nenosíme kvôli sebe, ale preto, aby sme ju poskytli žene, keď plače. Je to posledné gesto z rytierskych čias. A symbol toho, že a ako má muž byť žene oporou.

Ale netýka sa to len Jules, alebo len žien. Tou svojou „odlišnosťou“ som sa stal akoby strýkom pre nich všetkých. Boli svojou prácou odpílení od staršej generácie. Od rodičov odišli, keď išli za prácou a starší kolegovia nemali v tomto ich biznise miesto. Lenže my sa potrebujeme! Aj muži a ženy navzájom, aj mladá generácia staršiu, a naopak.

Pochopil som to s tou vreckovkou správne, že my muži máme tendenciu hneď hovoriť, čo treba robiť, zmeniť, riešiť? Plač ženy nás „vyrušuje“ a cítime sa pri ňom nesvoji – takže si myslíme, že ho treba okamžite utíšiť ...pragmaticky. Zatiaľ, čo žena sa potrebuje najprv vyplakať. Takže podať jej pri tom vreckovku je gestom delikátnej blízkosti: som tu pri tebe a kým ty doplačeš, ja budem stáť na tvojej stráži. Riešenie príde. Potom. S chladnou hlavou. Tak nejako ste to mysleli s tým „rytierstvom“?

Asi by som to nevedel povedať toľkými slovami (smiech), ale áno, tak nejak: Vreckovka je nástroj účasti.

V jednej veci ste ma však prekvapili, priznám sa, že nemilo. V manželskej kríze Vašej šéfky, ktorá už mala takú veľkú dôveru k Vám, že si doslova prišla po radu, ste zaujali prekvapujúco „feministický“ postoj. Keď si uvedomila, že na nevere svojho manžela možno má aj ona svoj podiel, že sa príliš venovala svojej kariére a zanedbávala ho... a aj preto chcela urobiť zmenu v manažmente svojej firmy a najať do nej riaditeľa (aby ju odbremenil od mnohých manažérskych povinností), snažili ste sa jej to vyhovoriť. Nielen, že by som bol čakal od „starej školy“ skôr opačný názor, ale vôbec, bolo to pre mňa prekvapujúce a nie celkom som to pochopil.

Nie som feminista. Ani v tejto veci. Ak to tak vyznelo, bolo to nepochopené. Áno, Jules si všeličo uvedomila a rozhodla sa, že za svoje manželstvo zabojuje, a to aj zmenou svojho postoja k práci. Takže toto už vedela. Išlo mi len o to, aby v tej sebareflexii nezašla do opačného extrému – a nevzdala sa vedenia svojej firmy úplne, lebo tá firma bola tak veľmi „jej“, že to z nej robilo tú úžasnú osobu, ktorú zrejme aj jej manžel miloval, keď sa rozhodol, že kvôli jej práci on sa vzdá tej svojej a ostane s dcérou na „rodičovskej dovolenke“. Naozaj si nemyslím, že ženy by mali len robiť kariéru, a muži byť doma s deťmi – presne, ako to bolo kedysi, len v opačnom garde. Ale si myslím, že niektoré ženy sú úžasné podnikateľky a robia to s takým jedinečným ženským šarmom, ktorý je nenapodobiteľný, a keby to nerobili práve takto, ...chýbalo by to tu.

Už som pochopil. Zdá sa, že aj táto Vaša rada z Vás urobila nenahraditeľného – tak pre Jules, ako i pre jej firmu. Ako to teda celé skončilo, s tou Vašou „stážou“?

No, ako v rozprávke. (úsmev) Jules mi dala honosne znejúcu funkciu na štyri či päť slov... a stal som sa vlastne jej radcom. Teda niekým, kto má v popise práce pomáhať manažmentu firmy, aby zaobchádzal s ľuďmi ľudsky.

Stretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem Phillipsom

 

 

Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to málo.

Takže kľúčová otázka je: Ako si na tú „svätú noc“ spomínať dnes?

Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel „prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich (stanov)“). Takže, chcel nás obdarovať samým sebou, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž, v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život, a najmä jeho vyvrcholenie.

Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... stať sa tiež darom. Práve v tom spočíva to „ovocie“ v nás.

Ako na to?

Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že sme obdarovaní. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý z nás uvedomí, že je obdarovaný. Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)

Uvedomíme si to, keď ho... stretneme, zažijeme. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť – ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A ...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. J

Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.

 

Ako sa dá stretnúť Boha?

No, s touto otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa. A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.

Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.

Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na tej ceste do hôr?

Podľa lekárskeho vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho „trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa, totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní – že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom... a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.

Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala o Vás, z toho celého priam sála.

Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach s Vašou Missy?

Tak by som to nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.

Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou... to, ako vieme, zmenil.

S Bohom v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni! Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú. Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela. A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí... 

Zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.

Keď som už akosi prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi: „Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte väčšiu lásku...

Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...

Áno. Otec i Matka. Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev).

Nie je to tak, že by sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo, a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a staneme sa pre nich otcami. Boh je ich skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to s materstvom matiek.

Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate z tej Chatrče?

No, stále som len človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili..., a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!

„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?

O slovo nejde. Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý všetku svoju dôveru vkladá do Otca.

Vlastne, možno ide aj o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.

Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako odkaz?

Viete, nikomu neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo ho trápi. Takže môj odkaz je: Je jedno, čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama!

Papa je tu... Aj Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“..., a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá život niečomu krásnemu. (Úsmev.)

 

Sila všednosti - sila pre všednosť. Rozhovor s Mickeym Gordonom

 

 

Čo dokáže všednosť? 

Prvé, čo asi nám viacerým napadne, je možno toto: zabiť výnimočné udalosti.

Prvýkrát je niečo úžasné, ale postupne, ako sa to opakuje, to „zovšednie“... a už to akosi nie je ono. Alebo zažijete niečo výnimočné, ale postupom času to akoby prekryje všednosť bežných dní... a ten zážitok kedysi – povieme – „už ani nie je pravda“.

Je to hrozné, že to tak je, ale akokoľvek je to hrozné, je to tak.

Nevyhnutne?

Asi áno. Ako sa hovorí, „prvý dojem urobíme len prvýkrát“. Zrejme to platí všeobecne: druhý a tretíkrát „to“ už nemôže byť ako prvýkrát. Jasné. Ide o to, či ten dynamizmus nevyhnutne musí ísť „dolu vodou“. 

Asi je dosť príkladov na to, aby sme mohli povedať, že nie. Sú veci, ktoré všednosťou-rutinou práveže zdokonaľujeme.

Skutočne, všednosť dokáže totiž ešte jednu vec: cibriť. Keď sa niečo opakuje, cibrí sa to, nemusí sa to nevyhnutne obrusovať až kým z toho nič neostane, ale môže sa to aj obrusovať, až kým sa to vybrúsi na drahokam.

Hm, aj láska?

Obdivujeme usmiatych starčekov, ktorí spolu prežili v manželstve povedzme 50, 60 a viac rokov. Samozrejme, je iné „prežiť“ a „prežiť“..., samotné trvanie času ešte nič zásadné neurobí – ani pozitívne, ani negatívne. Musíme pripustiť, že niekedy tým plynutím času sa v manželstve postupne rozplývajú ilúzie, nádeje, sny a ostáva len obyčajná „výdrž“. Áno, aj ona má svoju hodnotu. Ale nebudeme ju asi pokladať za ideál. Zrejme to teda bude celé v tom, ako prežiť ten spoločný čas...

Isteže, láska je v každej dvojici jedinečná, neopakovateľná a ťažko z tejto jedinečnosti robiť akékoľvek všeobecné závery. Ale ak môže byť užitočné vypočuť si úspešný príbeh každej takej dvojice a hľadať v ňom pre seba nejakú inšpiráciu, tak môže byť poučné porozprávať sa s niekým, koho všednosť bežných dní najprv skoro zabila, teda jeho vzťah, a potom, práveže ten vzťah, paradoxne, akosi podržala...

Mickey Gordon, basketbalový rozhodca, ktorý sa zaľúbil do ..., no úplne opačne žijúcej, zmýšľajúcej i cítiacej Ellen.

Dá sa zabudnúť na Paríž?

Jasné, že nie! Paríž je nezabudnuteľné miesto – najmä keď sa dozviete, že je tam pár vecí na videnie. (úsmev) Ako viete, my dvaja sme sa tam nielenže spoznali, ale sme tam prežili niečo úžasné, výnimočné – na výnimočnom mieste, a preto aj... hm, neopakovateľné.

Ibaže, my v angličtine, keď povieme „forget it“, nemyslíme tým vždy, aby niekto niečo doslova zabudol, ale aby to už nebral do úvahy, nemyslel na to, nenechal sa tým vyrušovať alebo ovplyvňovať. To bolo to, čo som pocítil, keď nás prepadla všednosť..., s jej problémami – a bolo nám obom smutno za tou náladou, atmosférou, pocitmi... z nášho Paríža. Vtedy zaznelo ono „Forget Paris“, ako nutnosť ísť ďalej... a pokúsiť sa nejako ten náš vzťah budovať tu – doma – kde to už je... nevyhnutne... iné.

Presne k tomu by som sa chcel dostať. Ale, ak dovolíte, možno najprv otázka o úplnom začiatku: ako ste sa vy dvaja, takí totálne odlišní, mohli do seba tak zamilovať? Už ste predsa obaja boli dospelí, zrelí ľudia – žiadni tínedžeri, čo nejaké rozdiely ešte neriešia...

To ten Paríž. (smiech) Ale nie. Viete, osud mi nenadelil, že by som v niečom vynikal. Akoby symbolicky, aj vzrastom som dosť malý. A pracujem medzi obrami, dokonca rozhodcu – to je paradox, však?

Ale k tomu, na čo sa pýtate. Nuž, predovšetkým, mal som sprevádzať telo svojho otca, s ktorým som mal veľmi zlý vzťah, do Francúzska, lebo tam si prial byť pochovaný. Ok, aký bol – taký bol, posledné prianie mu splním. Ale bola to dosť bizarná situácia. O to väčšmi, keď mi ho aerolinky niekde stratili. Na také situácie reagujem radšej humorom. Pri mojom vzraste reagovať zlosťou – no, skúšal som aj to, ale..., radšej to nechajme! (smiech). Navyše, z rovnakých dôvodov aj na ženy sa usilujem zapôsobiť najmä humorom..., veď aj – čím iným? Celkom dobre mi to takto fungovalo, na noc po zápase niekde v zapadnutom hoteli, v nejakom kúte Ameriky.

Ale tu bola Ellen... Bola síce vydatá, čo som ja najprv nevedel, ale – paradoxne – v jej manželstve jej najviac chýbal ...humor! Spomeňte si – práve takto mi vysvetľovala, ako sa mohla do mňa tak zaľúbiť, a ani sa len nezmieniť, že je už vydatá za niekoho iného: „Nedokázal ma rozosmiať.“

No, ja áno. (úsmev) A robilo mi to veľmi dobre. Aj jej. Nám obom. Preto ten Paríž... tých pár dní tam... bolo pre nás viac než dovolenka v prekrásnom meste!

Rozumiem. Humor vo vzťahu je určite nesmierne užitočný, z viacerých dôvodov. Ale – ako sa ukázalo – nestačí.

Jasné, že nie.

Prišla tá všednosť.

No, ešte nie. Najprv sme museli vyriešiť oceán problémov. V našom prípade doslova – Ellen bola v Paríži a svoju prácu tam milovala. Ja – cez oceán – v USA a tiež som svoju prácu miloval. Išlo o to, ujasniť si, ako je to s tou našou láskou v konkurencii s tými dvoma láskami k práci – a čo s tým spravíme. Resp., kto to spraví. Viete, že mne sa fakt nechcelo meniť prácu, v ktorej som bol dobrý... a iné som vlastne ani nevedel robiť. Zdalo sa mi, že Ellen to má ľahšie, vzdať sa tej svojej.

Vieme, ako to pokračovalo. Prežili ste veľmi turbulentné chvíle, hľadali ste spôsob, ako fungovať spolu, vyskúšali ste všeličo, zažili bizarné situácie, až to celé ...krachlo. A váš vzťah sa zachránil len akoby zázrakom.

Trochu vás poopravím: nebolo to zázrakom. Viete, práve tu sa totiž – v dlhodobom meradle – prejavila nejaká tá „sila“ našej všednosti. Povedal by som, že napriek verbalizácii, ktorú som už vysvetľoval, my dvaja sme nikdy na ten Paríž nezabudli! Ani sme ho neprestali brať do úvahy, či myslieť naňho. Naopak – práve on bol pre nás akoby hnacím motorom. Nie ako spomienka, ale ako uvedomenie si, čo spolu dokážeme. Teda čo dokážeme, keď sme spolu. Toto vedomie zošilo všetky trhliny, ktoré sme si narobili svojím nedokonalým úsilím nejako to „vyriešiť“, a ...vyriešilo to za nás – jednoducho, nezlomnou vôľou... ísť ďalej a spolu. Vlastne, to asi nie je „jednoducho“, všakže?

Prekvapilo ma, že vaši priatelia, ktorí vás počas toho celého vášho príbehu pomerne zblízka sledovali, poznali rôzne detaily celej tej neuveriteľnej farbistej mozaiky udalostí, vlastne ani nevedeli, ako to medzi vami celé skončilo.

Áno. Priatelia sú spoločníci na ceste. Je úžasné, keď ich tam máte. Ale v istých momentoch potrebujete byť sám so sebou. A nik viac. Ujasniť si, čo vlastne od toho vzťahu chcem a čo som ochotný pre to urobiť. Priatelia či priateľky príliš blízko vám tam môžu niekedy urobiť viac zla než dobra.

No nakoniec nik nevedel, ako ten neobyčajný príbeh vlastne skončil, či skončí... A niektoré ženy z toho už šaleli.

Bolo zábavné dozvedieť sa, že sme ich svojím spoločným príchodom na tie zásnuby vlastne ...všetkých prekvapili. Veď aj nás to oboch prekvapilo – stalo sa to totiž práve v ten večer, keď si oni v reštaurácii rozprávali náš príbeh. No, hlavné je, že to bolo príjemné prekvapenie! (úsmev)

Hm, predsa to však vyzerá trochu ako v rozprávke: je to na začiatku dobré, potom problém, väčší, ešte väčší, najväčší – a potom zrazu rozlúsknutie a... „žili šťastne až kým nepomreli“.

Ellen sa ma opýtala, ako to bude ďalej. Odpovedal som, že neviem. Ale ...obaja sme už zakúsili a vedeli jasne, čo nechceme. To je dobrý začiatok „druhého dielu“ – motív, aby sme už chceli hľadať riešenia akýchkoľvek problémov... len vnútri. Dá sa to pochopiť? (úsmev)

Áno, to áno. Pripomína mi to princíp solidarity: akékoľvek spoločenstvo, vrátane manželstva, sa udrží jedine vtedy, keď je medzi ľuďmi, čo ho tvoria, solidarita – povedomie spolupatričnosti. Lebo práve ono dáva motív riešiť problémy. Ak jej niet, ľudia idú od seba, spoločenstvo sa nevyhnutne rozpadne.

Váš odkaz na záver, prosím?

Nikdy nezabudnite na Paríž.

A ešte jedno: Nič nie je nemožné. To netvrdí len Toyota! (smiech)