Denník – moja „bútľavá vŕba“

 

 

 

Už sv. Ignác v 16. storočí odporúčal, aby si človek pri rozhodovaní sa o niečom dôležitom svoje myšlienky zapísal. O pár storočí neskôr túto radu podporili aj poznatky z neuropsychológie, vychádzajúc z toho, že keď človek nad niečím uvažuje, používa pravú hemisféru mozgu, zatiaľ čo na písanie používa ľavú hemisféru. To znamená, že keď svoje myšlienky „pretavujeme“ do konkrétnych slov, aby sme ich mohli dať na papier, zapojíme do tohto procesu celý svoj mozog – a nezriedka na vlastne prekvapenie zistíme, že sa nám vyjasnilo vo veciach, o ktorých sme uvažovali.

Pred dvoma mesiacmi mi tieto rady zarezonovali v prednáške českého kolegu, ktorý pri téme starostlivosti o mentálne zdravie opisoval svoje skúsenosti s holistickým prístupom k zdraviu – a odporúčal písať si denník svojich myšlienok, aby sme ich vedeli lepšie „uchopiť“.

V detstve, resp. v puberte som si písal denník. Už si nespomínam, prečo presne, ani čo ma neskôr priviedlo k tomu, že a kedy som s tým prestal. Pripúšťam, že mi to mohlo vtedy prísť akési príliš „dievčenské“, romantické, precitlivené, málo „chlapské“. Možno ma v jednom i druhom ovplyvnila vtedy veľmi obľúbená kniha M. Quoista „Láska, ale aká“, ktorá bola písaná formou dievčenského denníka.  

Neskôr, počas  štúdia na univerzite a tesne po (1989 – 1994) som si viedol ešte taký „mesačník“, kde som si – možno pre budúcnosť? – zachytával dôležité udalosti, stretnutia, či nejako významné úvahy v mesačnej perióde, teda vždy na konci mesiaca spolu, na jeden list môjho (celoživotne obľúbeného) karizbloku. Koncom decembra, keď som chcel poďakovať za prežitý rok, mi boli tieto poznámky výbornou pomôckou spomenúť a uvedomiť si, čo všetko som v daný rok prežil. Alebo mi to pomáhalo sledovať s odstupom času vývoj mojich myšlienok či pohnútok k rôznym rozhodnutiam, ktoré sa rodili dlhšie. (Žiaľ, nie vždy som to vzal do úvahy.)

Dnes však cítim potrebu lepšie sa zorientovať v tom, čo prežívam a ako k tomu pristupujem, lepšie sledovať svoje myšlienky, hodnotenia udalostí svojho života, dôležitejších i tých bežných. A najmä akoby „nekrútiť sa v kruhu“ svojich myšlienok, s ktorými – ako kedysi hovorieval J. Satinský – ani sám nesúhlasím. J Preto ma nápad písať si denník zaujal a pustil som sa doňho.

Už dva mesiace teda každý večer, keď už idem do postele, vytiahnem karisblok a zapíšem si..., čo mi práve ide hlavou. Zväčša si to nijako nepripravujem. Často je to sumár dôležitých udalostí toho dňa, ale nejde mi o nejaké zachytenie toho, čo som prežil. Je to skôr reflexia udalostí, myšlienok, pocitov, modlitieb... v tomto špecifickom období môjho života.

Raz som sa prichytil pri tom, že som písal akoby pre niekoho, kto sa jedného dňa bude náhodou chcieť prehrabávať v mojej pozostalosti. Ale to nechcem! Nemám záujem písať svoje pamäti, aspoň nie formou dennej reflexie svojich myšlienok a úvah, teda denníka. Chcem však dať na papier to, čo prežívam – aby som to mohol lepšie ja sám porozumieť a snáď aj riešiť. Takže som si to rýchlo ujasnil a „vyčistil“ motívy.

Napokon, má to ešte jeden psychologický efekt: dám zo seba – vyrozprávam to, čo práve prežívam. Denník mi je onou „bútľavou vŕbou“, ktorej sa môžem vyžalovať – obrazne i doslova. To pokladám za veľmi dôležité, najmä pre moju povahu a pre túto chvíľu.

Takto mi tento, dnes už pravidelný zvyk – ako sa hovorí – dáva zmysel. Fakt je, že po pár minútach písania (zväčša sú to jedna-dve strany) je už aj moja večerná modlitba celkom jasná, krátka, „trefná“. A idem spať s čistejšou hlavou.

A teraz, na konci roka – okrem toho, že si v jeden deň v tichu dôkladne prelistujem svoj diár, aby som si pripomenul udalosti tohto roka a dôkladne za ne poďakoval Bohu i ľuďom, ktorých sa týkali – prelistujem aj svoj denník (to už rýchlejšie, lebo už je toho viac než 100 strán). Som si istý, že mi to pomôže byť konkrétnejší a nezabudnúť na nič dôležité.

Chcete to skúsiť tiež?

"Čas je drahocenný poklad"

„Čas je drahocenný poklad, komu ho dávaš?“ — Pau del Rosso

Hlboká myšlienka.

Ale v akom zmysle je čas „poklad“?

Je dobré rozlišovať „chronos“ a „kairos“. Čas ako "chronos" plynie a my „v ňom“ – v tomto zmysle nám ubiehajú sekundy, hodiny, dni života a my sa (snáď) usilujeme ich niečím zmysluplným zaplniť. Odmeriava ho „chrono-meter“ – hodiny a my vieme, že teraz je toľko (od dnešnej polnoci), o nejaký čas ma čaká toto, potom tamto, zoberie mi to toľko času a večer o nejakej hodine sa poďakujem za to, čo som dnes stihol a uložím sa spať.

To je zorný uhol, z ktorého sa môže celkom reálne zdať, že „nemáme čas“, lebo sme si dni už niečím viac-menej, alebo aj celé nejako vyplnili.

„Nemám čas“ neznamená doslova, že by som ho nemal. Znamená, že ten, ktorý mám k dispozícii, je aktuálne naplnený.

Viem, že tomu rozumiete, ale predsa, dovoľte mi dva príklady:

„Nemám čas ísť do kina“ znamená len toľko, že v hierarchii mojich hodnôt kino je príliš nízko na to, aby som si ho zaradil do programu niektorého z mojich dní. Ak je to tak v poriadku, a nad ním – v tej hierarchii – sú objektívne dôležitejšie veci, môžem povedať, že mám svoj čas dobre usporiadaný. (Škoda, lebo kino – film – filmové umenie vie byť dobre strávený čas..., aspoň občas. J)

„Nemám čas na teba, pre teba“ ...znamená to isté.

A to nás vedie k druhému pohľadu na čas – „čas“ ako "kairos". To je čas ako dar, ako poklad, ktorým obdarúvam človeka, miesto, situáciu – tým, že sa naplno venujem tejto chvíli a naplno ju prežívam. Z tohto zorného uhla máme naozaj veľa času ako veľa pokladu, ktorý je dobré rozumne spravovať, čiže nadeľovať a tak žiť svoj život.

A „na konci dňa“, ako hovoria Američania, ten rozhodujúci bude práve tento, kairos – či nám nepretiekol spolu s chronosom, len tak pomedzi prsty...

Španielsky mystik, svätý Ján z Kríža, to povedal nečakane nadčasovo: „En el ocaso de nuestra vida seremos juzgados en el amor.“ (V súmraku nášho života budeme súdení za lásku.) „En el amor“ znamená doslova „v láske“, toto vyjadrenie sa prekladá naším „zamilovaný“. Azda mi teda svätec dovolí preložiť tú jeho vetu aj trochu obrazne: Keď bude zapadať slnko nášho života, rozhodujúca bude miera nášho zamilovania.

Schopnosť milovať sa ukáže ako to najdôležitejšie, a to nielen v našich spomienkach, ale najmä v tom, ako ten náš život vyústi.

Dobre vedieť.