Objatie ako odkaz od Boha, i od seba

 

Ob-jať niekoho, pri-vinúť si ho k sebe, je tým najvýrečnejším gestom prijatia, a teda lásky. Ba, povedal by som ešte viac – je to zjavenie Božej lásky v telesnej podobe.

Po celom svete sa organizujú „hug-days“ – dni objímania, keď človek stretne na ulici ľudí, ochotných dať mu objatie „zadarmo“. (To, „zadarmo“ by tam ani nemuselo byť – veď aké by to bolo „objatie“, ak by nebolo zadarmo?) Keďže sa o tom dni verejne vie a keďže tí ľudia sú náležite označení, nikomu snáď nenapadne vidieť v tom nejaké sexuálne obťažovanie. Je krásne konštatovať, že získať dobrovoľníkov pre takúto iniciatívu je zväčša celkom jednoduché – každý to totiž máme v sebe! Nielenže nás to nič nestojí, iba čas a trochu dobrej vôle, ale objať druhého človeka, hoci aj neznámeho, nám príde úplne prirodzené... až je to nápadné a zaslúžilo by si pristaviť sa pri tom a hlbšie sa na to objatie zahľadieť. Teda pouvažovať o ňom.

Keď som na jeseň minulého roka bol na seminári „Otcovo srdce“, vyzvali nás tam zamyslieť sa, akými cestami sa Boh usiluje komunikovať s každým z nás – pôsobením viac cez city, či viac cez rozum. Tiež tam rezonovala téma predstavivosti, alebo „jednoduché“ objatie Božích detí.

Sledovať, ako tam vpredu miestnosti stoja všetci členovia organizačného tímu a účastníci prichádzajú k nim rad-radom dať sa objať a väčšine z nich tečú pri tom slzy, môže na pohľad pôsobiť ako akási „citová davová psychóza“. Ale aj mne tiekli. Možno to bolo dojatím z tej citovo bohato pozitívnej atmosféry, a možno naozaj je to jedinečný Boží dar, ktorý vyvoláva vďačné dojatie a ktorý by sme si mali odovzdávať ďalej, ako často len môžeme.

Keď som sa nad tým zamyslel, uvedomil som si, že akási podvedomá schopnosť pocítiť Božiu lásku v láskyplnom objatí (ktoré nemusí mať v sebe niečo erotické), to ma sprevádza asi celoživotne. Avšak, v ostatnom čase si to akosi viac uvedomujem, keď mám pár ľudí, ktorí majú radi moje objatie, a ja to ich. Toto je zrejme naozaj krásny Boží dar, ktorý dal ľuďom, aby si mohli navzájom odovzdávať čosi z tej nežnej Božej lásky, symbolizovanej, ale aj reálne vyjadrenej gestom bezpodmienečného a kompletného prijatia do svojho otvoreného náručia.

Aj na dovolenke v Chorvátsku, s partiou kolegov, po výdatnom rannom cvičení, krásne uvoľnení a naladení celkovou úžasnou atmosférou toho miesta a tej chvíle, sme sa „na dobrý deň“ navzájom poobjímali. Vraj, „desať objatí robí šťastný deň“. (Nejde o presný počet a nebude to zrejme až také jednoduché. Ale čosi to do seba má!) Bolo to ...skvelé. Ten deň už bol vynikajúco začatý!

Myslím, že každý deň by mohol takto začínať.

Myslím, že každý deň by mal takto začínať.

Myslím, že každý človek by mal takto začínať svoj deň – dostať od niekoho objatie (ako odkaz od Boha, že je milovaný), s vďakou ho vrátiť a odovzdať ho zas ďalším (s tým istým odkazom).

Za Benediktom XVI. - Prečo láska-nádej-viera?

 

Mal som tú česť učiť sociálnu náuku Katolíckej cirkvi v Trnave, v Ružomberku i v Krakove.

Učil som ju najprv historicky a neskôr na základe podstatných tém, ktoré Cirkev predkladala do sociálnej diskusie - od toho najužšieho "poľa", ktorým je manželstvo a rodina, až po to najširšie, ktorým je medzinárodné spoločenstvo, mier a zodpovednosť za planétu.

Pokladal som za podstatné vychádzať pri tom nie z nejakých interpretácií, ale priamo z prameňov, teda z cirkevných dokumentov. (Dostal som k tomu výborný základ - v rodine, čo sa týka postoja, a na univerzitách, kde som študoval, čo sa týka poznania.) 

Keď nastúpil na miesto Petrovho nástupcu Jozef Ratzinger, Benedikt XVI., prekvapil mnohých témou svojej programovej encykliky - Deus caritas est "o kresťanskej láske". V skutočnosti to nebolo až také veľké prekvapenie, aspoň pre tých, ktorí chápali kontinuitu jeho pontifikátu s predchodcom, Jánom Pavlom II., a neuniklo ich pozornosti jasné nasmerovanie Cirkvi do tretieho tisícročia práve akcentom na podstatu kresťanstva, teda na svedectvo lásky (pozri apoštolský list Jána Pavla II. Novo millennio ineunte).

Nejdem to tu do hĺbky rozoberať. Ale nasledujúca Benediktova encyklika bola venovaná nádeji (Spe salvi). Potom prišla jedna "sociálna" v tradičnom zmysle slova, Caritas in veritate. A nakoniec sa očakávala, "logicky", ešte jedna o viere - tú napokon publikoval pápež František, s vysvetlením, že je to výsledok spoločnej reflexie. Encyklika má názov Lumen fidei.

A tak som sa, aj ako veriaci človek, aj ako učiteľ, dostal pred otázku, prečo tieto tri témy a prečo v tomto poradí.

Tu je, s dovolením, moja vlastná interpretácia. (Veľmi som dúfal, že počas jedného môjho výnimočného pobytu v Ríme, už po Benediktovej abdikácii, sa mi podarí stretnúť sa a stráviť s ním aspoň päť minút, aby som sa ho mohol opýtať, či to vidím správne, ale nevyšlo to. Nevadí. Azda sa ho na to budem môcť opýtať raz, potom...)

Takže prečo pápež kladie taký dôraz na kresťanské "teologálne" čnosti, teda tie, ktoré nás spájajú s Bohom? Až taký, že im venoval svoje najdôležitejšie pápežské dokumenty. Myslím, že preto, lebo v nich je podstata našej kresťanskej existencie, ako aj zdroj "energie" na to, ako tú kresťanskú existenciu zrealizovať vo svojom každodennom živote, napriek slabostiam, pádom, zlyhaniam, pochybnostiam, či okolnostiam atď.

Tieto tri čnosti bývajú zväčša predstavované v poradí "viera - nádej - láska" (zrejme podľa toho, ako ich uvádza sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom).

Prečo teda Benedikt XVI. zvolil iné poradie?

LÁSKA ako prvá - lebo... je prvá. Ona je tá najdôležitejšia, najtypickejšia a - úprimne - aj najťažšia v celom kresťanskom živote. Na nej však stojí a padá tento život, či už ho vnímame u jednotlivca, alebo v ktoromkoľvek cirkevnom spoločenstve. 

Kde teda vziať na ňu silu a vytrvalosť?? 

Odpoveď je: v nádeji.

NÁDEJ, ako ju charakterizuje pápež Benedikt, je istota cieľa, ktorá dáva silu robiť práve tie kroky, ktoré k tomu cieľu vedú. Ona je teda tou vnútornou motiváciou vytrvať v dobrom.

Lenže kde vziať tú istotu?? 

Odpoveď je: vo viere.

VIERA je "svetlo", ktoré osvecuje celú našu životnú cestu, tým umožňuje porozumieť jej a žiť v láske, a zároveň robí z nádeje skutočnú energiu života. 

 

Vďaka, Benedikt XVI., za túto i mnohé ďalšie lekcie. Kiežby sme na ne nezabudli a neponechali ich len historikom...

"Čas je drahocenný poklad"

„Čas je drahocenný poklad, komu ho dávaš?“ — Pau del Rosso

Hlboká myšlienka.

Ale v akom zmysle je čas „poklad“?

Je dobré rozlišovať „chronos“ a „kairos“. Čas ako "chronos" plynie a my „v ňom“ – v tomto zmysle nám ubiehajú sekundy, hodiny, dni života a my sa (snáď) usilujeme ich niečím zmysluplným zaplniť. Odmeriava ho „chrono-meter“ – hodiny a my vieme, že teraz je toľko (od dnešnej polnoci), o nejaký čas ma čaká toto, potom tamto, zoberie mi to toľko času a večer o nejakej hodine sa poďakujem za to, čo som dnes stihol a uložím sa spať.

To je zorný uhol, z ktorého sa môže celkom reálne zdať, že „nemáme čas“, lebo sme si dni už niečím viac-menej, alebo aj celé nejako vyplnili.

„Nemám čas“ neznamená doslova, že by som ho nemal. Znamená, že ten, ktorý mám k dispozícii, je aktuálne naplnený.

Viem, že tomu rozumiete, ale predsa, dovoľte mi dva príklady:

„Nemám čas ísť do kina“ znamená len toľko, že v hierarchii mojich hodnôt kino je príliš nízko na to, aby som si ho zaradil do programu niektorého z mojich dní. Ak je to tak v poriadku, a nad ním – v tej hierarchii – sú objektívne dôležitejšie veci, môžem povedať, že mám svoj čas dobre usporiadaný. (Škoda, lebo kino – film – filmové umenie vie byť dobre strávený čas..., aspoň občas. J)

„Nemám čas na teba, pre teba“ ...znamená to isté.

A to nás vedie k druhému pohľadu na čas – „čas“ ako "kairos". To je čas ako dar, ako poklad, ktorým obdarúvam človeka, miesto, situáciu – tým, že sa naplno venujem tejto chvíli a naplno ju prežívam. Z tohto zorného uhla máme naozaj veľa času ako veľa pokladu, ktorý je dobré rozumne spravovať, čiže nadeľovať a tak žiť svoj život.

A „na konci dňa“, ako hovoria Američania, ten rozhodujúci bude práve tento, kairos – či nám nepretiekol spolu s chronosom, len tak pomedzi prsty...

Španielsky mystik, svätý Ján z Kríža, to povedal nečakane nadčasovo: „En el ocaso de nuestra vida seremos juzgados en el amor.“ (V súmraku nášho života budeme súdení za lásku.) „En el amor“ znamená doslova „v láske“, toto vyjadrenie sa prekladá naším „zamilovaný“. Azda mi teda svätec dovolí preložiť tú jeho vetu aj trochu obrazne: Keď bude zapadať slnko nášho života, rozhodujúca bude miera nášho zamilovania.

Schopnosť milovať sa ukáže ako to najdôležitejšie, a to nielen v našich spomienkach, ale najmä v tom, ako ten náš život vyústi.

Dobre vedieť.