Minulosť - Prítomnosť - Budúcnosť vs. Carpe Diem. Rozhovor s Marthym McFlyom

 

 

Hovorí sa, že minulosť je už za nami a nemá zmysel sa k nej vracať, a budúcnosť je zas pred nami a nevieme, čo nám chystá – takže treba žiť naplno v prítomnosti. Je to určite pravda. Ale nie celá.

Keď Horácius napísal svoje slávne „carpe diem“ – uchop, využi (tento) deň, vysvetľuje, že „je lepšie zmieriť sa s tým, čo život prichystá“, „obmedziť svoje priania na krátky čas“ a „čo najmenej dôverovať v budúcnosť“.

Ibaže, život nezačína ráno, keď sa zobudíme, a nekončí večer, keď zaspíme..., v nádeji (?), že zajtra prinesie rovnaké a rovnako v sebe uzavreté dobrodružstvo. Je vôbec carpediemistovi dovolená nádej? Asi ani nie. Takže v žiadnej nádeji, azda len v očakávaní, či sa ráno zobudím a dostanem šancu zas si užiť daný deň.

Pozerať na život ako na akýsi nesúrodý, a preto nezmyslený súhrn denných izolovaných epizód je určite možné. Ale, ako som uviedol hore, nie je v tom pravda, presnejšie – nie je to pravdivý pohľad. Ráno sa totiž nebudíme do situácie, podmienok, stavu, vzťahov a pod., ktoré by nám boli, skrátka, „dané“ osudom či čímkoľvek. Niečo z toho áno, ale veľa, nápadne veľa je logickým dôsledkom našich včerajších (a predvčerajších) rozhodnutí – úspechov či neúspechov, krátkodobých či dlhodobých úsilí, realizovaných plánov, alebo naopak, chýb, zlyhaní, či zaváhaní.

A to isté sa dá povedať aj o budúcnosti – že totiž čosi prinesie bez našej vôle a poznania (udalosti, stretnutia a pod.), ale veľa prinesie „navareného“ z našich dnešných rozhodnutí, v kontinuite s tými včerajšími. Isteže, nie každý deň kladie pred nás rozhodnutia s dlhodobým zásadným dopadom. Ale niektoré dni áno... a každý kladie pred nás možnosť rozhodnúť sa pracovať na nejakom dlhodobejšom projekte svojho života a čosi do tejto „stavby“ pridať, alebo možnosť urobiť rozhodnutie zmeniť ho a ísť pracovať na inom.

Viem, že to znie ako teoretizovanie. Ale nemá každá prax svoju teóriu? Nie je potrebné aspoň občas sa zamyslieť nad tým, ako (prakticky) žijeme a či to má v sebe ten zmysel (teóriu), ktorý by nás naozaj napĺňal a viedol niekam, kam naozaj chceme dôjsť?

No, dobre, poďme sa na to pozrieť celkom prakticky a pozvime si na rozhovor človeka, ktorý má túto kontinuitu minulosti s prítomnosťou a budúcnosťou „nažitú“ ako asi nik iný: pán Marthy McFly.

Projekt cestovania v čase je asi snom každej doby, od začiatku ľudstva až do jeho konca.

No, prepáčte, že vám skočím do reči, pán Košč. Ale ja som taký sen nemal. Naopak, mal som svoju Jennifer a po ničom som tak netúžil, ako žiť v prítomnosti a ísť s ňou na víkend k jazeru... (úsmev).

To je pravda. Bol to sen pána doktora Emmetta Browna. Ale teda..., poriadne hlboko vás do toho vtiahol, však?

Ako viete, ja som sa do minulosti dostal náhodou, počas testovania doktorovho prístroja, nainštalovaného v Deloreane a pri úteku pred teroristami. Ale to, čo som tam zažil, najmä ten desivý vzťah šikanovania medzi Biffom a mojím otcom, mi ukázalo pravú príčinu mnohých vecí, kvalitu vzťahov a určitú bezzmyselnosť toho, v čom žijeme ako rodina v prítomnosti. Bol to hrozný pocit. Ale zároveň akoby otvorenie očí – aké ďalekosiahle dôsledky môžu mať niektoré naše rozhodnutia, ba nielenže môžu, ale aj majú! Ja som bol toho dôkazom, resp. môj príšerný pocit vo vlastnej rodine. A naopak! Keď sa nám podarilo zmeniť tento vzťah, vrátil som sa do budúcnosti, teda do prítomnosti – a všetko bolo úplne inak! Vlastne až vtedy som to celé pochopil, ako som to teraz uviedol.

Čo vás tam rozrušilo najviac?

Pochopte, miloval som Jennifer a túžil som ukázať sa pred ňou ako chlap, správny chlap... Ale moja rodina bola výsledkom nahromadených slabošských prejavov môjho otca, totálnej absencie asertivity vo vzťahu k násiliu a šikanovaniu a čohosi nedefinovateľného, v podstate podobného, aj u mojej mamy. Bola frustrovaná zo svojho manžela, zo seba, zo všetkého. A totálne rezignovaná. Moji rodičia mi nemali čo ponúknuť, žiaden vzor. A vlastne po tých rokoch už ani nemali záujem o to. Ja som však cítil v sebe akúsi neudržateľnú túžbu po hrdinstve, chcel som na Jennifer urobiť dojem muža, o ktorého sa žena môže oprieť! Preto som bol taký precitlivený na urážky v tejto oblasti mojej osobnosti, preto tá veta, že „nik o mne nepovie, že som srab!“ – ktorú ste odo mňa počuli viackrát...

Áno, k nej sa ešte dostaneme, ak dovolíte. Ale vráťme sa na začiatok. Za bezprecedentných okolností ste sa teda dostali do minulosti, konkrétne do mladosti svojich rodičov, ako nielen nejaký divák, ale priam protagonista. Hrozilo dokonca, že vaša mama sa zaľúbi do vás, a nie do vášho otca – čo by zásadným spôsobom „narušilo časopriestorové kontinuum“, ako varoval pán doktor. Vieme, že vás to riadne šokovalo. Hm, to by asi každého. Ale kedy ste si najviac uvedomili tú kontinuitu medzi rozhodnutiami v minulosti a dôsledkami v budúcnosti?

V tej kaviarni. Biff sa správal k môjmu otcovi ako sviniar už keď boli spolužiaci – a ja som to zažíval ešte aj po toľkých rokoch, keď sme boli susedia. Používal celé roky nielen ten istý spôsob šikanovania, ale dokonca tie isté slová! Bolo mi zrazu úplne jasné, prečo sa dnes môj otec správa tak... hanebne. V čase, keď ešte boli viac-menej rovnocenní (hoci Biff bol vždy väčší fyzicky, silák atď.) neurobil nič, aby sa mu postavil, aby sa postavil jeho zneužívaniu.

Svoju rolu tam zohral aj školník – uf, ten istý, ktorého som zažil ešte aj ja. A správal sa k našej rodine stále rovnako pohŕdavo. Môjmu otcovi opakoval, že z neho nič nebude. A on mu uveril. Keď to hovoril po rokoch aj mne, ja som tomu uveriť nechcel...

Chápem. Príbehu, do ktorého ste sa nechtiac dostali, dominuje tanečná zábava Pod morskou hladinou a prvý bozk vašich rodičov. To, že sa z neho môže vyvinúť vzťah, ktorý dvojicu dovedie do manželstva a následne do rodičovstva, je pochopiteľné a uveriteľné. Ale povedzte mi úprimne – dať alebo nedať niekomu po hube, môže toto jedno „gesto“ tak zásadne zmeniť dejiny, teda budúcnosť celej jednej rodiny?

No, uvedomte si, že nejde len o toto jedno gesto, ktoré sa v minulosti najprv nestalo a potom sme ho zmenou niektorých udalostí vlastne privodili... a, vďaka Bohu, že sa udialo. Pochopte, že môj otec mal už v „pôvodnom behu dejín“, nazvime to takto, na Biffa zlosť a nepáčilo sa mu, ako sa k nemu správa. Ale nemal silu vzoprieť sa mu – a tým nemyslím len fyzickú silu, ale najmä vnútornú, nemal žiadne sebavedomie. Keď som to pochopil, usiloval som sa posilniť mu ho, aspoň trochu, ostatné už urobila jeho láska, resp. možno najprv vôľa ukázať sám sebe i celému svetu, že je predsa niekto, keď taká krásavica, ako Lorraine, s ním pôjde tancovať! Viete, že to nebolo ľahké, lebo mu na to chýbalo..., takpovediac, všetko. Ale – a to je podstatné – nakoniec to v sebe našiel, dal Biffovi po hube, aby svoju dámu obránil... a vtedy sa v ňom čosi zásadné zlomilo, takže od toho momentu sa už začal správať s väčším sebavedomím. Spomeňte si, že krátko nato mu Lorraine chcel prebrať na parkete jeden z Biffovej bandy. A to už mi naozaj išlo o život. Ale práve vtedy si otec spomenul, že už nie je tým, kým býval, vrátil sa, odstrčil ho a ...ostatné už viete.

Mimochodom, len pre zvedavosť: ako sa v tom „pôvodnom behu dejín“ vlastne stalo, že sa Lorraine zaľúbila do vášho otca? Mal o ňu predsa eminentný záujem práve Biff a hoci mu zrejme nešlo s ňou o nič vážne, ako to, že dopustil, aby sa oni dvaja dali dokopy?

No, čo sa týka mojej mamy, pochopil som, že vo svojej mladosti nemala veľmi veľké... ideály. Byť pobozkaná – to jej asi stačilo. Biffa, samozrejme, neznášala pre jeho násilnícke správanie. Do Georga za zaľúbila, keď ho jeho otec zrazil pred domom. „Samaritánsky syndróm.“ Ale ako sa stalo, že Biff nejakým svojím hnusným spôsobom neprekazil vzťah mojich rodičov, to by vlastne aj mňa zaujímalo... Ale to sa už nedozvieme! (smiech) Aj keď..., veď sme zažili aj tretiu možnosť, ako to celé mohlo dopadnúť, aj so šialeným manželstvom Biffa s mojou mamou. Och!

Vlastne, to je fakt. Zamotalo sa to celé tak, že to už vyzeralo nerozmotateľné. O to horšie to mohlo byť pre vás – cítili ste s doktorom zodpovednosť za to, čo a ako sa to celé vyvinulo...

No, čo vám budem hovoriť. Museli sme urobiť všetko preto, aby sme to zvrátili. Veď ste to videli.

Dovoľte mi jednu osobnú otázku. Dellorean, prerobený na funkčný stroj času, vám umožnil „vrátiť sa do budúcnosti“, čiže do prítomnosti, ba ísť aj do budúcnosti a to dokonca viackrát, oboma smermi. Čo vás to celé naučilo?

Predovšetkým dalo mi to priam rukolapné dôkazy o tom, že svojimi dnešnými rozhodnutiami nesieme zodpovednosť za vlastnú budúcnosť. Ba nielen za tú vlastnú! Ale mne osobne to dalo ešte jednu podstatnú vec – porozumenie a silu na to, aby som prelomil dlhoročnú priam „kliatbu“ na našej rodine, teda na časti jej mužského pokolenia, ktorej som ja sám bol súčasťou. Ten... v podstate vlastne strach, aby si niekto nemyslel o mne, že som srab (zbabelec) – čo v generáciách mojich predkov viedlo k mnohým zlým rozhodnutiam, a teda aj dôsledkom. Keď som to videl na vlastné oči, pochopil som, že tu je pre mňa jeden podstatný kľúč k tomu, čo nazývame zdravé sebavedomie: „Myslíš si o mne niečo? To je tvoja vec. Ja dobre viem, kto som. Tvoje slová (napr. že som srab) beriem len ako výzvu zamyslieť sa nad sebou, či je to naozaj tak, a nie ako nutnosť dokázať ti, tu hneď na mieste, že sa mýliš.“ Wow – to bolo precitnutie! Spomeňte si, že vďaka nemu som sa vyhol tragickej autonehode, ktorá by bola – no, veď viete si domyslieť. Odvtedy som to mal stále na pamäti a viedol som k tomu neskôr aj svojich synov.

Áno, práve k tejto vete som sa chcel vrátiť: zmena vášho postoja k obvineniu zo zbabelosti zmenila všetko. Zbabelým sa človek nestáva tým, že ho niekto z toho obviní...

Ešte by ma zaujímalo, ako hodnotíte, po tom všetkom, rozhodnutie Dr. Browna ostať žiť v minulosti.

Chápem ho. Úprimne, on do tejto doby naozaj akoby nepatril. Okolie ho pokladalo za blázna. Ja som vedel, že je úžasný, ale najmä ako človek. Vo vede a v experimentoch sa mu skôr nedarilo než darilo. Hoci vynález automatického kŕmenia svojho psa – to bolo niečo! (Úsmev). Nuž, a keď tam v minulosti objavil dokonale spriaznenú dušu vo svojej úžasnej Clare, ktorá ho nielenže chápala a obdivovala v tom, čo robil, ale sa doňho dokonca úprimne zamilovala, bolo to v dobe a situácii, kde vďaka svojmu talentu a skúsenostiam z budúcnosti (úškrn) sa mohol mať dobre a užívať si vedu i rodinu – takže rozhodnutie bolo jasné. Ale poznáte ho – nie som si vôbec istý, že to takto ostane navždy. Aj keď to tuším. (Úsmev)

Čo by ste teda, na záver, na základe svojej jedinečnej životnej skúsenosti, povedali na názor „Carpe diem“, chápaný v horáciovskom zmysle?

Carpe diem – áno, ale nie v horáciovskom zmysle. Treba žiť každý deň naplno – a to aj vo vedomí, že bude mať svoje dôsledky do budúcnosti. A byť vďačný za tie dobré rozhodnutia v minulosti, ktoré nás doviedli do dnešnej skutočnosti. A ak boli nejaké zlé, taktiež so svojimi dôsledkami – tak s vďakou za to poznanie niesť so cťou to, čo sa zmeniť nedá, a pracovať na tom, čo sa zmeniť dá. Život ide ďalej. Deň za dňom.

Moje veľké rozhovory

 

Pred pár rokmi mi napadla taká myšlienka - urobiť fiktívny rozhovor s postavou z filmu, ktorý som mal veľmi dôkladne napozeraný, takže som mal pocit, že tú postavu naozaj dobre poznám.

Myšlienka sa vlastne zrodila opačne: uvažoval som o slobode v manželstve, o vzájomnom prispôsobovaní sa a pod. A vtedy som si spomenul na Maggie Carpenterovú, "Nevestu na úteku" - tak mi napadlo opýtať sa jej, čo si ona o tom myslí. Lebo si na túto tému vytrpela dosť... a nakoniec to, myslím, dokázala tak správne "uchopiť", že to v jej živote mohlo dobre dopadnúť...

Rozhovor dopadol celkom dobre :-). Posúďte sami:

https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/byt-sam-sama-sebou

Keďže mám viacero obľúbených filmov, v ktorých sa objavuje a zaujímavým spôsobom je riešených viacero dôležitých tém, hodlám v tomto žánri pokračovať.

To, čo chcem "medzi riadkami" vyjadriť, je moje vnímanie filmového umenia, v tomto prípade osobitne scenára a vykreslenia postáv, v súvislosti s mojím vnímaním predloženej témy... dotvorené mojou fantáziou.

Dnes teda dávam do pozornosti ten vyššie uvedený, aj preto, že práve dnes pani Julia Roberts oslavuje okrúhle narodeniny... a tú postavu zahrala výborne! Tak nech jej to je mojou poctou, k narodeninám.

Placebo nie je hlúposť

 

Výraz „placebo“ používame na vyjadrenie niečoho, čo by sme možno chceli, ale to je asi tak všetko... A „placebo efekt“ potom vyjadruje slovenské príslovie „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“.

O to zaujímavejší je príbeh „placebo efektu“ vo vedeckom výskume. (Nemám teda na mysli jeho používanie v minulosti, ale v súčasnosti.)

Pri tzv. zaslepených testoch napr. nových liečív na ľuďoch sa podáva jednej skupine prípravok so sledovanou látkou, kým druhej skupine sa podáva prípravok, ktorý sa síce na ten prvý podobá, ale v skutočnosti účinnú látku neobsahuje. Cieľom je odlíšiť skutočný účinok sledovanej látky od toho, ktorý by si mohli testované osoby vsugerovať. Preto ani jedni, ani druhí nevedia, čo vlastne užívajú.

Tu je prvá zaujímavá skutočnosť: Hoci exaktná veda nepripúšťa žiaden iný účinok ako ten, ktorý by bol vedecky (rozumej: prírodovedecky) preukázateľný, predsa predpokladá, že aj iné činitele... (sugescia?) by teoreticky mohli u testovaných osôb dosiahnuť podobný efekt, a tým zahmliť výsledok testu. Preto tento postup.

Pokiaľ bol teda zaznamenaný rozdiel vo výsledkoch, dlhú dobu sa následne vyhodnocovali len údaje od skupiny osôb, ktorej bola podávaná sledovaná látka a tá druhá skupina sa vôbec neanalyzovala. Veď načo?

Avšak, pozoruhodne často sa objavili aj u tej druhej skupiny výsledky, ktoré boli do istej miery porovnateľné, alebo dokonca rovnaké ako očakávaný účinok „účinnej“ látky (!). To predsa nenechalo niektorých výskumníkov ľahostajných a postupne sa pripustila možnosť, že naozaj ľudská osoba môže vo svoj prospech použiť aj tzv. „placebo efekt“, ktorý nemožno pokladať len za autosugesciu, ale – ako to dnes nachádzame vysvetlené už aj vo wikipedii – je to situácia, „keď sa pacient, ktorému sa podáva placebo, vylieči, pretože verí, že mu podávajú účinný liek a organizmus zmobilizuje vlastné rezervy“.

A tu je druhá zaujímavá skutočnosť: Viera v to, že užívam niečo, čo mi môže pomôcť, dokáže zmobilizovať „vlastné rezervy“. Čo to je? Aké rezervy? Na to existuje jednoduchá všeobecná odpoveď, že totiž ide o mobilizáciu vlastného imunitného systému – a v skutočnosti je to práve a jedine on, kto dokáže zareagovať adekvátne na patologickú situáciu a človeka prinavrátiť do stavu zdravia. Takže či je tá reakcia stimulovaná nejakou chemikáliou (liečivom), alebo ju stimuluje sám pacient vo svojej hlave (mozgu, psychike, vôli...), výsledok môže byť rovnaký.

Toto je už dávnejšie známe a akosi... akceptované. Čo je určite na škodu veci, je to akceptované skôr ako vysvetlenie možnej „chyby“ pri testovaní, než ako niečo, čo by nás malo viesť k hlbšiemu zamysleniu. Akému? No, myslím, si že toto je taký silný dôkaz prepojenosti ľudskej somatiky s psychikou, že by sa mu mala venovať pozornosť nielen relatívne malej skupiny vedcov, zaoberajúcich sa psychosomatikou, ale pozornosť celého zdravotníctva.

Je tu totiž ešte aj tretia zaujímavá skutočnosť, ktorá z tohto celého vyplýva. Nielenže onen „placebo efekt“ môže spôsobiť mobilizáciu imunitného systému aj bez podania „účinného“ liečiva, ale aj naopak! Stálo by za seriózny výskum, do akej miery liečivo môže byť skutočne „účinné“ (t.j. vyvolať očakávanú reakciu imunitného systému), ak nie je podporené aj zaangažovaním vôle pacienta, teda vierou, že mu práve toto pomôže.

Nie som v téme tak dobre zorientovaný, aby som mohol zodpovedne povedať, že tomuto fenoménu sa nik odborne nevenuje. Ale... venuje sa tomu váš lekár, keď vám predpisuje nejaký liek alebo liečebný postup? Alebo keď ho po čase vyhodnocuje? Venujete sa tomu vy, keď sa rozhodujete pre nejakú liečbu? Kladiete si otázku, do akej miery veríte, že vám predpísaný postup či liek pomôže? A ak áno, ako vážne beriete svoju odpoveď, vo vzťahu k vašej vôli uzdraviť sa?

Pred pár dňami som sa rozprával s jednou pani v mojom veku o jej zdravotných problémoch. Keď som jej poradil, ako by si mohla v tejto situácii pomôcť (nie som lekár a nedávam „lekárske“ rady – moja rada smerovala k podpore organizmu...), povedala mi úplne jasne: „Pozrite, ja veľmi dobre viem, že všetko môže fungovať len vtedy, keď sa pre to človek rozhodne.“ Hneď som vedel, že to má v hlave správne usporiadané... a keďže sa v tej chvíli sama rozhodla, je veľká pravdepodobnosť, že jej moja rada bude veľmi prospešná.

Nuž, je to veľká pravda, že „žiť je dar, ale byť zdravý je predovšetkým rozhodnutie“.

Aby som bol správne pochopený: Nehovorím, že stačí viera (a rozhodnutie). Ale hovorím, že bez viery (a rozhodnutia) to takmer nikdy nepôjde.