Placebo nie je hlúposť

 

Výraz „placebo“ používame na vyjadrenie niečoho, čo by sme možno chceli, ale to je asi tak všetko... A „placebo efekt“ potom vyjadruje slovenské príslovie „čo sa babe chcelo, to sa babe snilo“.

O to zaujímavejší je príbeh „placebo efektu“ vo vedeckom výskume. (Nemám teda na mysli jeho používanie v minulosti, ale v súčasnosti.)

Pri tzv. zaslepených testoch napr. nových liečív na ľuďoch sa podáva jednej skupine prípravok so sledovanou látkou, kým druhej skupine sa podáva prípravok, ktorý sa síce na ten prvý podobá, ale v skutočnosti účinnú látku neobsahuje. Cieľom je odlíšiť skutočný účinok sledovanej látky od toho, ktorý by si mohli testované osoby vsugerovať. Preto ani jedni, ani druhí nevedia, čo vlastne užívajú.

Tu je prvá zaujímavá skutočnosť: Hoci exaktná veda nepripúšťa žiaden iný účinok ako ten, ktorý by bol vedecky (rozumej: prírodovedecky) preukázateľný, predsa predpokladá, že aj iné činitele... (sugescia?) by teoreticky mohli u testovaných osôb dosiahnuť podobný efekt, a tým zahmliť výsledok testu. Preto tento postup.

Pokiaľ bol teda zaznamenaný rozdiel vo výsledkoch, dlhú dobu sa následne vyhodnocovali len údaje od skupiny osôb, ktorej bola podávaná sledovaná látka a tá druhá skupina sa vôbec neanalyzovala. Veď načo?

Avšak, pozoruhodne často sa objavili aj u tej druhej skupiny výsledky, ktoré boli do istej miery porovnateľné, alebo dokonca rovnaké ako očakávaný účinok „účinnej“ látky (!). To predsa nenechalo niektorých výskumníkov ľahostajných a postupne sa pripustila možnosť, že naozaj ľudská osoba môže vo svoj prospech použiť aj tzv. „placebo efekt“, ktorý nemožno pokladať len za autosugesciu, ale – ako to dnes nachádzame vysvetlené už aj vo wikipedii – je to situácia, „keď sa pacient, ktorému sa podáva placebo, vylieči, pretože verí, že mu podávajú účinný liek a organizmus zmobilizuje vlastné rezervy“.

A tu je druhá zaujímavá skutočnosť: Viera v to, že užívam niečo, čo mi môže pomôcť, dokáže zmobilizovať „vlastné rezervy“. Čo to je? Aké rezervy? Na to existuje jednoduchá všeobecná odpoveď, že totiž ide o mobilizáciu vlastného imunitného systému – a v skutočnosti je to práve a jedine on, kto dokáže zareagovať adekvátne na patologickú situáciu a človeka prinavrátiť do stavu zdravia. Takže či je tá reakcia stimulovaná nejakou chemikáliou (liečivom), alebo ju stimuluje sám pacient vo svojej hlave (mozgu, psychike, vôli...), výsledok môže byť rovnaký.

Toto je už dávnejšie známe a akosi... akceptované. Čo je určite na škodu veci, je to akceptované skôr ako vysvetlenie možnej „chyby“ pri testovaní, než ako niečo, čo by nás malo viesť k hlbšiemu zamysleniu. Akému? No, myslím, si že toto je taký silný dôkaz prepojenosti ľudskej somatiky s psychikou, že by sa mu mala venovať pozornosť nielen relatívne malej skupiny vedcov, zaoberajúcich sa psychosomatikou, ale pozornosť celého zdravotníctva.

Je tu totiž ešte aj tretia zaujímavá skutočnosť, ktorá z tohto celého vyplýva. Nielenže onen „placebo efekt“ môže spôsobiť mobilizáciu imunitného systému aj bez podania „účinného“ liečiva, ale aj naopak! Stálo by za seriózny výskum, do akej miery liečivo môže byť skutočne „účinné“ (t.j. vyvolať očakávanú reakciu imunitného systému), ak nie je podporené aj zaangažovaním vôle pacienta, teda vierou, že mu práve toto pomôže.

Nie som v téme tak dobre zorientovaný, aby som mohol zodpovedne povedať, že tomuto fenoménu sa nik odborne nevenuje. Ale... venuje sa tomu váš lekár, keď vám predpisuje nejaký liek alebo liečebný postup? Alebo keď ho po čase vyhodnocuje? Venujete sa tomu vy, keď sa rozhodujete pre nejakú liečbu? Kladiete si otázku, do akej miery veríte, že vám predpísaný postup či liek pomôže? A ak áno, ako vážne beriete svoju odpoveď, vo vzťahu k vašej vôli uzdraviť sa?

Pred pár dňami som sa rozprával s jednou pani v mojom veku o jej zdravotných problémoch. Keď som jej poradil, ako by si mohla v tejto situácii pomôcť (nie som lekár a nedávam „lekárske“ rady – moja rada smerovala k podpore organizmu...), povedala mi úplne jasne: „Pozrite, ja veľmi dobre viem, že všetko môže fungovať len vtedy, keď sa pre to človek rozhodne.“ Hneď som vedel, že to má v hlave správne usporiadané... a keďže sa v tej chvíli sama rozhodla, je veľká pravdepodobnosť, že jej moja rada bude veľmi prospešná.

Nuž, je to veľká pravda, že „žiť je dar, ale byť zdravý je predovšetkým rozhodnutie“.

Aby som bol správne pochopený: Nehovorím, že stačí viera (a rozhodnutie). Ale hovorím, že bez viery (a rozhodnutia) to takmer nikdy nepôjde.