Už sv. Ignác v 16. storočí odporúčal, aby si človek pri rozhodovaní sa o niečom dôležitom svoje myšlienky zapísal. O pár storočí neskôr túto radu podporili aj poznatky z neuropsychológie, vychádzajúc z toho, že keď človek nad niečím uvažuje, používa pravú hemisféru mozgu, zatiaľ čo na písanie používa ľavú hemisféru. To znamená, že keď svoje myšlienky „pretavujeme“ do konkrétnych slov, aby sme ich mohli dať na papier, zapojíme do tohto procesu celý svoj mozog – a nezriedka na vlastne prekvapenie zistíme, že sa nám vyjasnilo vo veciach, o ktorých sme uvažovali.
Pred dvoma mesiacmi mi tieto rady zarezonovali v prednáške českého kolegu, ktorý pri téme starostlivosti o mentálne zdravie opisoval svoje skúsenosti s holistickým prístupom k zdraviu – a odporúčal písať si denník svojich myšlienok, aby sme ich vedeli lepšie „uchopiť“.
V detstve, resp. v puberte som si písal denník. Už si nespomínam, prečo presne, ani čo ma neskôr priviedlo k tomu, že a kedy som s tým prestal. Pripúšťam, že mi to mohlo vtedy prísť akési príliš „dievčenské“, romantické, precitlivené, málo „chlapské“. Možno ma v jednom i druhom ovplyvnila vtedy veľmi obľúbená kniha M. Quoista „Láska, ale aká“, ktorá bola písaná formou dievčenského denníka.
Neskôr, počas štúdia na univerzite a tesne po (1989 – 1994) som si viedol ešte taký „mesačník“, kde som si – možno pre budúcnosť? – zachytával dôležité udalosti, stretnutia, či nejako významné úvahy v mesačnej perióde, teda vždy na konci mesiaca spolu, na jeden list môjho (celoživotne obľúbeného) karizbloku. Koncom decembra, keď som chcel poďakovať za prežitý rok, mi boli tieto poznámky výbornou pomôckou spomenúť a uvedomiť si, čo všetko som v daný rok prežil. Alebo mi to pomáhalo sledovať s odstupom času vývoj mojich myšlienok či pohnútok k rôznym rozhodnutiam, ktoré sa rodili dlhšie. (Žiaľ, nie vždy som to vzal do úvahy.)
Dnes však cítim potrebu lepšie sa zorientovať v tom, čo prežívam a ako k tomu pristupujem, lepšie sledovať svoje myšlienky, hodnotenia udalostí svojho života, dôležitejších i tých bežných. A najmä akoby „nekrútiť sa v kruhu“ svojich myšlienok, s ktorými – ako kedysi hovorieval J. Satinský – ani sám nesúhlasím. J Preto ma nápad písať si denník zaujal a pustil som sa doňho.
Už dva mesiace teda každý večer, keď už idem do postele, vytiahnem karisblok a zapíšem si..., čo mi práve ide hlavou. Zväčša si to nijako nepripravujem. Často je to sumár dôležitých udalostí toho dňa, ale nejde mi o nejaké zachytenie toho, čo som prežil. Je to skôr reflexia udalostí, myšlienok, pocitov, modlitieb... v tomto špecifickom období môjho života.
Raz som sa prichytil pri tom, že som písal akoby pre niekoho, kto sa jedného dňa bude náhodou chcieť prehrabávať v mojej pozostalosti. Ale to nechcem! Nemám záujem písať svoje pamäti, aspoň nie formou dennej reflexie svojich myšlienok a úvah, teda denníka. Chcem však dať na papier to, čo prežívam – aby som to mohol lepšie ja sám porozumieť a snáď aj riešiť. Takže som si to rýchlo ujasnil a „vyčistil“ motívy.
Napokon, má to ešte jeden psychologický efekt: dám zo seba – vyrozprávam to, čo práve prežívam. Denník mi je onou „bútľavou vŕbou“, ktorej sa môžem vyžalovať – obrazne i doslova. To pokladám za veľmi dôležité, najmä pre moju povahu a pre túto chvíľu.
Takto mi tento, dnes už pravidelný zvyk – ako sa hovorí – dáva zmysel. Fakt je, že po pár minútach písania (zväčša sú to jedna-dve strany) je už aj moja večerná modlitba celkom jasná, krátka, „trefná“. A idem spať s čistejšou hlavou.
A teraz, na konci roka – okrem toho, že si v jeden deň v tichu dôkladne prelistujem svoj diár, aby som si pripomenul udalosti tohto roka a dôkladne za ne poďakoval Bohu i ľuďom, ktorých sa týkali – prelistujem aj svoj denník (to už rýchlejšie, lebo už je toho viac než 100 strán). Som si istý, že mi to pomôže byť konkrétnejší a nezabudnúť na nič dôležité.
Chcete to skúsiť tiež?
.JPG)
