Zobrazujú sa príspevky s označením mentálne zdravie. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením mentálne zdravie. Zobraziť všetky príspevky

streda 28. decembra 2022

Denník – moja „bútľavá vŕba“

 


 

 

Už sv. Ignác v 16. storočí odporúčal, aby si človek pri rozhodovaní sa o niečom dôležitom svoje myšlienky zapísal. O pár storočí neskôr túto radu podporili aj poznatky z neuropsychológie, vychádzajúc z toho, že keď človek nad niečím uvažuje, používa pravú hemisféru mozgu, zatiaľ čo na písanie používa ľavú hemisféru. To znamená, že keď svoje myšlienky „pretavujeme“ do konkrétnych slov, aby sme ich mohli dať na papier, zapojíme do tohto procesu celý svoj mozog – a nezriedka na vlastne prekvapenie zistíme, že sa nám vyjasnilo vo veciach, o ktorých sme uvažovali.

Pred dvoma mesiacmi mi tieto rady zarezonovali v prednáške českého kolegu, ktorý pri téme starostlivosti o mentálne zdravie opisoval svoje skúsenosti s holistickým prístupom k zdraviu – a odporúčal písať si denník svojich myšlienok, aby sme ich vedeli lepšie „uchopiť“.

V detstve, resp. v puberte som si písal denník. Už si nespomínam, prečo presne, ani čo ma neskôr priviedlo k tomu, že a kedy som s tým prestal. Pripúšťam, že mi to mohlo vtedy prísť akési príliš „dievčenské“, romantické, precitlivené, málo „chlapské“. Možno ma v jednom i druhom ovplyvnila vtedy veľmi obľúbená kniha M. Quoista „Láska, ale aká“, ktorá bola písaná formou dievčenského denníka.  

Neskôr, počas  štúdia na univerzite a tesne po (1989 – 1994) som si viedol ešte taký „mesačník“, kde som si – možno pre budúcnosť? – zachytával dôležité udalosti, stretnutia, či nejako významné úvahy v mesačnej perióde, teda vždy na konci mesiaca spolu, na jeden list môjho (celoživotne obľúbeného) karizbloku. Koncom decembra, keď som chcel poďakovať za prežitý rok, mi boli tieto poznámky výbornou pomôckou spomenúť a uvedomiť si, čo všetko som v daný rok prežil. Alebo mi to pomáhalo sledovať s odstupom času vývoj mojich myšlienok či pohnútok k rôznym rozhodnutiam, ktoré sa rodili dlhšie. (Žiaľ, nie vždy som to vzal do úvahy.)

Dnes však cítim potrebu lepšie sa zorientovať v tom, čo prežívam a ako k tomu pristupujem, lepšie sledovať svoje myšlienky, hodnotenia udalostí svojho života, dôležitejších i tých bežných. A najmä akoby „nekrútiť sa v kruhu“ svojich myšlienok, s ktorými – ako kedysi hovorieval J. Satinský – ani sám nesúhlasím. J Preto ma nápad písať si denník zaujal a pustil som sa doňho.

Už dva mesiace teda každý večer, keď už idem do postele, vytiahnem karisblok a zapíšem si..., čo mi práve ide hlavou. Zväčša si to nijako nepripravujem. Často je to sumár dôležitých udalostí toho dňa, ale nejde mi o nejaké zachytenie toho, čo som prežil. Je to skôr reflexia udalostí, myšlienok, pocitov, modlitieb... v tomto špecifickom období môjho života.

Raz som sa prichytil pri tom, že som písal akoby pre niekoho, kto sa jedného dňa bude náhodou chcieť prehrabávať v mojej pozostalosti. Ale to nechcem! Nemám záujem písať svoje pamäti, aspoň nie formou dennej reflexie svojich myšlienok a úvah, teda denníka. Chcem však dať na papier to, čo prežívam – aby som to mohol lepšie ja sám porozumieť a snáď aj riešiť. Takže som si to rýchlo ujasnil a „vyčistil“ motívy.

Napokon, má to ešte jeden psychologický efekt: dám zo seba – vyrozprávam to, čo práve prežívam. Denník mi je onou „bútľavou vŕbou“, ktorej sa môžem vyžalovať – obrazne i doslova. To pokladám za veľmi dôležité, najmä pre moju povahu a pre túto chvíľu.

Takto mi tento, dnes už pravidelný zvyk – ako sa hovorí – dáva zmysel. Fakt je, že po pár minútach písania (zväčša sú to jedna-dve strany) je už aj moja večerná modlitba celkom jasná, krátka, „trefná“. A idem spať s čistejšou hlavou.

A teraz, na konci roka – okrem toho, že si v jeden deň v tichu dôkladne prelistujem svoj diár, aby som si pripomenul udalosti tohto roka a dôkladne za ne poďakoval Bohu i ľuďom, ktorých sa týkali – prelistujem aj svoj denník (to už rýchlejšie, lebo už je toho viac než 100 strán). Som si istý, že mi to pomôže byť konkrétnejší a nezabudnúť na nič dôležité.

Chcete to skúsiť tiež?

štvrtok 17. novembra 2022

"Presnosť je úcta k človekovi"

 


 

Túto vetu mám od skvelého človeka, Karla Vránu, českého kňaza, filozofa a teológa. Dostala sa mi do uší spôsobom veľmi láskavým, takže prenikla hlboko do mňa, a to vo veku, ktorý bol pre formovanie môjho charakteru celkom zásadný.

Ale nejde o mňa.

Ide o tú myšlienku, o to možno trochu nezvyčajné prirovnanie.

V úzkom zmysle slova presnosť je prejavom úcty k človekovi, s ktorým sa mám stretnúť.

Je to jasné, a predsa nie vždy ani nie každému. Odporúčam zamyslieť sa nad tým. Skúsim najprv negatívne: nie je to neúctivé, aby ma ten niekto musel čakať? (Teda, pokiaľ to môžem ovplyvniť, samozrejme.) Akým právom sa povyšujem nad neho? Hovorí sa, zrejme pravdivo, že kráľ(kráľovná) nikdy nechodí neskoro. Keď príde..., až vtedy, keď príde, je ten správny čas. Je to úsmevné, ale dôvod je jasný. Bez kráľa sa stretnutie nezačne. On je tu ten najdôležitejší. My, poddaní, čakáme. Takto je to v poriadku.

Ale v ostatných vzťahoch? Manžel, manželka – kto je „viac“? Naozaj vy, ženy, chcete byť pokladané za tie, čo „zo svojej podstaty nedokážu“ prísť presne? Necítite sa pri tom vôbec nie povýšené, ale práveže ponížené? Myslím, že sa nemýlim, keď poviem, že v tejto veci zdravá emancipácia (chápem ju ako „rovnocennosť“) je skutočne na prospech kvality vzťahu, totiž vzájomnej úcty.

Podobné sa dá povedať aj o rodičoch-deťoch a, samozrejme, o priateľoch, kolegoch atď. Myslím, že aj na pracovisku, napriek stanovenej hierarchii, by mala platiť presnosť – a to práve z tohto istého dôvodu: nielen podriadený by si mal vážiť nadriadeného, ale aj naopak. Všetci predsa sa podieľame na jednom spoločnom diele.

Ale uvedená myšlienka ide ešte ďalej. Nehovorí len o tom, že presnosť je prejavom úcty, ale že ona je úctou k človekovi. O akej totožnosti tu môže byť reč? Je mi ľúto, že mi vtedy nenapadlo opýtať sa na to priamo autora tohto výroku, hoci som mal nemálo možností... Ale, snáď ako malý prejav pocty voči nemu, dovolím si svoju interpretáciu.

Ak sa na „presnosť“ pozrieme v širšom zmysle, teda nielen na časovú presnosť (dochvíľnosť), ukáže sa nám – vo vzťahu k druhému človekovi – aj presnosť vo vyjadrovaní, presnosť v spolupráci (spoľahlivosť), presnosť v pohľade na toho druhého človeka (odmietanie predsudkov, schopnosť empatie, ba dokonca láska, ako ten vzťah, ktorý najviac zodpovedá dôstojnosti človeka a každého medziľudského vzťahu). Potom mi to príde ako veľmi výstižné, nazvať presnosť úctou k človekovi.

piatok 4. novembra 2022

Syndróm "vyhorenia" - voláme a chápeme ho vôbec správne?

 

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

  • Ide o stav psychickej vyčerpanosti
  • Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
  • Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
  • Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
  • Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Takto ho opisuje wikipédia a myslím, že v podstate sa s týmto opisom väčšina odborníkov i bežných ľudí zhoduje, keď je reč o „vyhorení“.

Možno s dvoma poznámkami: Prvá: že totiž stres, ani chronický, nie je to isté ako vyhorenie, ktoré je kvalitatívne inou situáciou. A druhá: myslím, že medzi „vyhorením“ a „opotrebovanosťou“ je semantický rozdiel – k tomu sa ešte vrátim.

Je to teda vážna vec. Vyhorenie v práci, najmä v pomáhajúcej profesii, zásadným spôsobom vplýva nielen na samého človeka-pracovníka, ale aj na kvalitu jeho práce, takže je treba zbystriť pozornosť, keď sa tento jav šíri... a to sa deje už dávno. Preto stojí za odbornú reflexiu a ponuku serióznych riešení, najmä preventívnych (v primárnej, sekundárnej i terciárnej prevencii). Aj to sa deje už pomerne dávno, aj u nás.

Avšak, voláme ho vôbec správne? Nie je už v samotnom názve ukrytá de facto rezignácia voči tomuto syndrómu? Venujte, prosím, pozornosť ilustračnej fotke hore: je na nej zápalka, ktorá horí. Keď dohorí, hovoríme, že „vyhorela“. Dá sa vtedy ešte niečo urobiť? Obávam sa, že nie: vyhorené už viac nezahorí! Nemá totiž už čo horieť – všetko horľavé tam už bolo spotrebované a ...vyhorelo. Z popola život nevzkriesime. Vyhorenie je, skrátka, nezvratné.

Žeby zlý preklad? Nie – „burnout“ znamená to isté. V angličtine to dokonca znie ešte jasnejšie, vďaka jednoznačnému „out“.

Ponúka sa možnosť hovoriť azda radšej o „opotrebovaní“. Toto slovo hovorí o poškodení, spôsobenom používaním, nevhodným či dlhodobým, možno necitlivým, nešetrným a pod., ale v každom prípade o čiastočnom poškodení, resp. poškodení do určitej miery, nie o úplnom zničení.

Toto slovo má v sebe nádej na návrat, a zároveň ukazuje jednak pravú príčinu opotrebovania, ako aj spôsob návratu k plnej funkčnosti. Opotrebovanie spôsobuje najmä zlé zaobchádzanie! Keď to aplikujeme na pracovníka v pomáhajúcej profesii – jeho opotrebovanie si spôsobil buď on sám zlým zaobchádzaním so sebou v pracovnom prostredí, alebo jeho nadriadení s ním zle zaobchádzali, alebo celé prostredie s ním zle zaobchádzalo. Nielen dlhodobý stres, ale dlhodobý neprimeraný stres je pravou príčinou symptómov, ktorými telo, myseľ i duša postupne reaguje a dáva najavo svoju (celkovú) opotrebovanosť – a nutnosť reparácie.


 

Ako teda predísť opotrebovaniu? Myslím, že treba predovšetkým identifikovať, spomedzi prirodzených stresorov, (ktoré sú súčasťou každej pomáhajúcej profesie) tie neprimerané: či vlastné postoje, alebo požiadavky nadriadeného, alebo atmosféra a situácia na pracovisku. Ale to už je, samozrejme, na inú debatu, najmä osobnú a konkrétnu.

No, predsa – ešte jedna „perlička“. Nápadne často nachádzame aj v odbornej literatúre, pri výpočte jednotlivých etáp vyhorenia, na prvom mieste „etapu nadšenia“. Charakterizovaná býva napr. nejako takto:



Hm, čiže čítam správne, že nadšenie je prvým krokom k vyhoreniu, alebo dokonca začiatočným štádiom vyhorenia? To znamená, že prevenciou proti (budúcemu) vyhoreniu je nepracovať s nadšením! Och, to snáď nie! L




 

 


Nenahraditeľný (aj) v seniorskom veku – rozhovor s Benom Whittakerom

  Keď som bol v roku 1987 v USA, v Detroite ma náš známy Steve vzal do veľkého obchodného centra. Steve bol milý, sedemdesiatročný, postav...