Moje veľké rozhovory

 

Pred pár rokmi mi napadla taká myšlienka - urobiť fiktívny rozhovor s postavou z filmu, ktorý som mal veľmi dôkladne napozeraný, takže som mal pocit, že tú postavu naozaj dobre poznám.

Myšlienka sa vlastne zrodila opačne: uvažoval som o slobode v manželstve, o vzájomnom prispôsobovaní sa a pod. A vtedy som si spomenul na Maggie Carpenterovú, "Nevestu na úteku" - tak mi napadlo opýtať sa jej, čo si ona o tom myslí. Lebo si na túto tému vytrpela dosť... a nakoniec to, myslím, dokázala tak správne "uchopiť", že to v jej živote mohlo dobre dopadnúť...

Rozhovor dopadol celkom dobre :-). Posúďte sami:

https://www.mojakomunita.sk/web/stanislav.kosc/blog/-/blogs/byt-sam-sama-sebou

Keďže mám viacero obľúbených filmov, v ktorých sa objavuje a zaujímavým spôsobom je riešených viacero dôležitých tém, hodlám v tomto žánri pokračovať.

To, čo chcem "medzi riadkami" vyjadriť, je moje vnímanie filmového umenia, v tomto prípade osobitne scenára a vykreslenia postáv, v súvislosti s mojím vnímaním predloženej témy... dotvorené mojou fantáziou.

Dnes teda dávam do pozornosti ten vyššie uvedený, aj preto, že práve dnes pani Julia Roberts oslavuje okrúhle narodeniny... a tú postavu zahrala výborne! Tak nech jej to je mojou poctou, k narodeninám.

Brat Slnko Sestra Luna - po 50, 40 a 7 rokoch

 

 „Fratello Sole Sorella Luna“ alebo v anglickej verzii „Brother Sun Sister Moon“ – úžasný film Franca Zeffirelliho, so skvelou hudbou Riza Ortolaniho a Donovana, z roku 1972... zarezonoval aj v mojej mladosti, a to poriadne a na rôznych úrovniach.

V čase môjho dospievania som vyrastal v Bratislave, „gravitoval“ som okolo kapucínskeho kostola a tamojšej partie (spevokolu, miništrantov).

Boli to roky komunizmu – stručne poviem, že ten žiadnej náboženskej angažovanosti mládeže ...neprial. Alebo predsa len to trochu rozviniem: Po turbulentných päťdesiatych rokoch aj režim zistil, že čím viac tlačí, tým väčší je odpor. Utláčaná Cirkev síce neodporovala rovnakým spôsobom, ako na ňu režim tlačil, ale zastrašiť sa podarilo len tých slabších, ktorí aj tak nepredstavovali pre režim veľkú hrozbu, zatiaľ čo tých silnejších prenasledovanie skôr povzbudilo – k väčšej horlivosti, intenzívnejšej spolupráci, hlbšiemu vnútornému odmietnutiu komunizmu ako takého. Takže v sedemdesiatych rokoch prišla zmena stratégie – režim sa usiloval viac nahlodať svojich „vnútorných nepriateľov“ zvnútra..., rozložiť ich morálku a tak ich urobiť ...neškodnými, rozumej: manipulovateľnými, vydierateľnými, tvárnymi.

Aj preto bolo stretávanie sa v malých skupinkách pre nás, mladých ľudí, veľmi dôležité. Nielenže nám to v tomto veku bolo prirodzené, ale posilňovalo nás to odolávať tomu tlaku. A ešte k tomu, keďže to nebolo celkom bezpečné, spájalo sa to aj s istým dobrodružstvom, čo nás taktiež lákalo a robilo naše „stretká“ príťažlivými.

Na jedno také stretnutie, do rodinného domu v malej bratislavskej uličke, priniesol kamarát Jean (to bola prezývka, už v tom čase to bol tajne vysvätený kapucínsky kňaz) 16mm premietačku a na kotúčoch tento film. (Pre mladšiu generáciu vysvetlím, že film o sv. Františkovi sa nesmel premietať v kinách... a štát mal absolútny monopol na filmové projekcie, takže už len vlastniť takúto premietačku bol v tom čase trestný čin...)

Je asi pochopiteľné, že príbeh mladého Františka Bernardone-ho, ktorý sa po ťažkej skúsenosti v prehratej vojne a dlhej rekonvalescencii rozhodol ísť vo svojom živote na hlbinu... a postupne svojou priamočiarosťou vo viere pritiahol okolo seba partiu rovnako zapálených druhov, z ktorých sa v tom čase stalo najväčšie a najdôležitejšie hnutie kresťanskej obnovy (aj dovnútra Cirkvi, zmietanej hlbokou krízou, aj do vonka, v spoločnosti, kde kresťanstvo už často neznamenalo takmer nič významné...), to všetko spracované s mimoriadnym filmárskym citom, s mierne romantickým nádychom (aj úžasné Altipiani di Castelluccio di Norcia, kde sa natáčali niektoré exteriéry, skrátka vyrazia dych), to všetko nás mimoriadne...OSLOVOVALO.

Aj mňa. Videl som v priebehu tých rokov tento film ešte veľakrát (vždy, keď bola niekde príležitosť J ).

Keď bolo 800. výročie narodenia sv. Františka (1982 – teda pred 40 rokmi), pripravili sme dokonca „omšu“, vyskladanú z piesní z tohto filmu. (Bola tam pieseň na vstup, Kyrie, pieseň na obetovanie, Sanctus, pieseň na prijímanie aj na odchod.) Rád spomínam, že vtedy som spoznal, čo dokážem, keď mám organizmus správne naladený (vysoká motivácia a správna skladba pozitívnych hormónov, a k tomu zvýšená teplota). Pri kazeťáku s veľmi nekvalitnou nahrávkou (cez mikrofón z premietačky) som tón po tóne spísal partitúru pre miešaný zbor aj orchester (prvé husle, druhé husle, viola, violončelo, hoboj, flauta, gitara, organ)... – čo pripisujem asi aj určitému nadprirodzenému impulzu a energii (možno od samého sv. Františka? J ). Kto to počúva, myslím, že môže potvrdiť, že ani sám Riz Ortolani by nemusel byť sklamaný, že by som mu to skomolil. J Mimochodom, keďže František používa oslovenia brat-sestra a takto je to aj v angličtine, bolo treba popasovať sa s tým v slovenčine, kde máme „Mesiac“ (mužský rod). Ale našťastie máme riešenie, síce archaizmus, alebo poetický výraz, ale je tu: Luna. Tak sa mi do slovenského textu dostala „Sestra Luna“ (ako ma odvtedy oslovoval kamarát Fero, spoluautor viacerých slovenských textov a celého tohto „projektu“) a takto to nájdete aj dnes, keď si tento film zadáte do slovenskej wikipedie J.

Nešlo však len o typické mladícke (povrchné) nadšenie pre romantiku, hudbu, scény, spoločenstvo okolo premietania, či úžasné zážitky pri predstavení týchto piesní v kostole či pri ich tajnom nahrávaní.

Príbeh a životná priamočiarosť sv. Františka ma oslovila aj hlbšie. Hľa, čo dokáže dobrý film! Jasné, že som sa potom začítal do serióznych františkánskych spisov a neostal som len pri slovách z filmu. Ale – a to je zmysel tohto môjho dnešného blogu – myslím, že tento film si zaslúži nielen poctu, pri svojom päťdesiatom výročí, ale aj hlbšiu pozornosť „duchovného zraku“, lebo jeho protagonista (myslím svätého Františka, nie herca) má AJ tejto dobe veľa čo povedať, aspoň pre tých, ktorí sa vedome či podvedome pýtajú „Signore, cosa vuoi che io faccia? (Pane, čo chceš, aby som robil?)“  – čiže ukáž mi, ako mám žiť svoj život tu a teraz, „po Tvojom“.

Dovetok: Aj môj posledný „hmatateľný“ zážitok, ktorý súvisí s týmto filmom, resp. hudbou z neho, stojí za spomienku! V roku 2015 som titulnú pieseň z neho mal možnosť zahrať na svojom komornom koncerte na Katolíckej univerzite, v sprievode skvelých kolegov z Katedry hudby..., čo bol môj tajný a zdalo sa, že nesplniteľný sen. Ďakujem.

Majstrovi Caravaggiovi k narodeninám

Pred asi šiestimi rokmi som prežil celý jeden rok s týmto výnimočným umelcom, teda pri osobných meditáciách nad jeho sakrálnou tvorbou. Vďaka za impulz, ktorý ma k tomu priviedol a vďaka najmä za to, čo to pre mňa v danej dobe, osobne dosť náročnej, znamenalo a čo mi to prinieslo. 

Veľa z toho je slovami nevypovedateľné. Ale aspoň o časť jednej z tých meditácií sa rád podelím s čitateľmi môjho blogu – a to hneď o tú prvú (alebo bola druhá? – už si nie som celkom istý...).

Narodil sa práve v dnešný deň, 29.9.1571. Isteže, korektné by bolo povedať, že "na dnešný deň pripadá výročie jeho narodenia", ale keď hovorím o niekom, kto sa mi stal priam priateľom, hoci po päťsto rokoch, poviem asi radšej: "Dnes by mal náš Carči narodeniny... - spomeňme si naňho."

                 Neviera svätého Tomáša 

Olej na plátne, 107 x 146 cm, vytvorený v rokoch 1601/02, v súčasnosti uložený v obrazárni na zámku Sanssouci v Potsdame (Postupim, Nemecko)

 

Obraz s mimoriadnym a pre autora typickým realizmom zachytáva scénu, ktorú opisuje evanjelista sv. Ján, v súvislosti s Ježišovým zjavením sa uprostred apoštolov, týždeň po zmŕtvychvstaní. Ježiš sa obracia na apoštola Tomáša so slovami: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci ale veriaci!“ (Jn 20, 27).

V nedeľu Veľkej Noci Tomáš nebol vo Večeradle, keď sa Ježiš prvýkrát zjavil apoštolom. Evanjelium nespomína, čo robil. Pravdepodobne si však slová apoštolov a žien o Ježišovom zmŕtvychvstaní vysvetlil ako blúznenie, spôsobené azda zmesou smútku nad stratou Učiteľa, hrôzy zo spôsobu, akým bol umučený, sklamania z nenaplnených nádejí o ustanovení Božieho kráľovstva, strachu o vlastnú budúcnosť a neochoty prijať realitu, ktorá niesla so sebou aj nejasnosť v tom, čo si o Ježišovi vlastne myslieť. Preto tie slová, ktorými reaguje na správy o zmŕtvychvstaní. Bol to zrejme racionálny, praktický človek, ktorý svoje pochybnosti hovorí nielen za seba, ale azda aj svojich priateľov chce doviesť k tomu, aby boli rozumní, nepodliehali ilúziám a držali sa overiteľných faktov, rukolapných dôkazov.

Keď bol o týždeň sám svedkom Ježišovho zjavenia, dá sa predpokladať, že jeho pochybnosti sa okamžite rozplynuli a v tej chvíli by bol možno dal všetko za to, aby mu Ježiš jeho pochybovačné, možno i trochu urážlivé slová nepripomenul. Azda už aj mal na jazyku slová uznania božstva Ježiša Krista, ktoré vysloví následne, ale on ho predbieha a predstavuje mu dôkaz, aj s výzvou overiť si ho: „Vlož...“ Tomáš sa pochopiteľne mohol cítiť zahanbený a evanjelista neuvádza, či naozaj uskutočnil Ježišovu výzvu a rán sa reálne dotkol. Caravaggio však ponúka práve túto interpretáciu udalosti a maľuje Ježiša, ako svojou ľavou rukou berie Tomášovu ruku a prikladá si ju k boku, aby sa ho skutočne mohol dotknúť tak, že vkladá Tomášov prst priamo dovnútra rany po kopiji. Tomáš sprevádza toto svoje gesto upreným pohľadom, sklonený priamo oproti rane, so zoširoka otvorenými očami, čo dokresľuje aj viacnásobne zvráskavené čelo.

Možno tu vidieť aj dramatické stretnutie ľudskej biedy s Kristovým vykupiteľským dielom: Tomášov špinavý prst (tmavé sfarbenie by mohlo byť aj tieňom, ale prinajmenšom za nechtami má jednoznačne špinu – kontrastujúcu s čistými nechtami na Ježišovej ruke) už nemôže infikovať Kristovu ranu, práve naopak, „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 5).

Ako kazatelia často zdôrazňujú, v tejto chvíli nešlo už predovšetkým o samého Tomáša a Ježiš jeho volanie po dôkazoch vlastne víta a využíva, aby poskytol dôkaz vierohodnosti svojho zmŕtvychvstania tým, ktorí už nebudú mať možnosť overiť si ho vlastnými zmyslami, ale len z rozprávania svedkov. Preto završuje túto udalosť slovami: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ (v. 29) Ak v dejinách kresťanskej ikonografie platilo, že obrazy, maľované pre kostoly, mali plniť katechetickú funkciu (v pravom zmysle slova ilustrovať – osvetliť hlásané evanjelium a povzbudiť vieru Božieho ľudu), tak o tomto obraze to platí v maximálnej miere. Keby Ježiš vstal z mŕtvych a stretnutie s Tomášom sa udialo dnes, je pravdepodobné, že Tomáš by svoje následné hlásanie evanjelia ilustroval fotografiou (v mobile?), na ktorej by bol zachytený práve tento okamih, a slovami: „Aha! Vidíte to?“ Takto možno chápať „katechetický“ obsah tohto umeleckého diela: zachytáva udalosť, opísanú v evanjeliu, a to spôsobom, ktorý je absolútne názorný.

Podľa dostupných informácií však tento obraz nebol zhotovený pre kostol, ale na zákazku jedného z Caravaggiových mecénov, bankára Vincenza Giustinianiho, ktorý ho o pár rokov neskôr spomína ako súčasť svojho majetku. Ak je tak, potom obraz nemá plniť „katechetickú“ funkciu smerom k „ľudu“, „na pomoc“ kazateľovi, ohlasovateľovi či vykladačovi evanjelia. Niektorí komentátori vidia v obraze vyjadrenie autorovho vlastného zápasu vo viere, hoci, zdá sa, že ak by Caravaggio chcel akosi „namaľovať“ svoje pochybnosti či neistotu, sotva by si zvolil práve tento výjav, ktorý je práveže dôkazom autentickosti kresťanskej viery v zmŕtvychvstanie. Je to isteže len špekulácia, ale skôr sa dá asi prikloniť k názoru, že Caravaggio svojím obrazom reaguje na pochybnosti či nejasnosti vo viere svojho mecéna. Možno si predstaviť, že obraz je „výsledkom“, či skôr akoby „pokračovaním“ zapáleného rozhovoru medzi nimi dvoma na tému viery v (Kristovo) zmŕtvychvstanie. Prípadne môže dielo vyjadrovať aj protireformačné úsilie rodiny Giustinianiovcov, keďže práve táto téma tu patrila medzi osobitne horúce. Nemeckí luteránski teológovia totiž jednoznačne odmietali, že by sa Tomáš skutočne dotkol Kristových rán, pripúšťali to iba ak alegoricky a metaforicky.

V každom prípade túto funkciu môže dielo plniť dnes – voči verejnosti, ktorá stojí pred obrazom, a zároveň spochybňuje dôveryhodnosť Evanjelií a ich obsahu. Dá sa tu dokonca vidieť aj akoby „most“ medzi „františkovskou“ interpretáciou evanjelia „sine glosa“ (bez pripomienok) a modernou vôľou po kritickom skúmaní obsahu evanjeliových spisov. Caravaggio vstupuje do tohto dialógu a ponúka (znázorňuje) jednu, zdanlivo drobnú, a predsa zásadnú scénu, ktorá dokazuje pravosť viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie – a v Evanjeliu bola zrejme zaznamenaná práve preto.

Podobne ako pri ostatných Caravaggiových dielach s biblickou tematikou, je teda povšimnutiahodné, že autor nepristupuje k tomuto námetu akosi „dokumentaristicky“, ale vkladá doňho svoju interpretáciu, posúva slová evanjelia kamsi hlbšie – priam sa natíska myšlienka, že tie obrazy sú premeditované.

Slová proroka Zachariáša, ktoré pod krížom cituje evanjelista sv. Ján (Jn 19, 37) sa takto môžu vzťahovať aj na nás, ktorí hľadíme na Caravaggiov obraz: „Na Dávidov dom však a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokorných prosieb: potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli...“ (Zach 12, 10). Avšak, tam, kde prorokove slová pokračujú nárekom nad usmrteným prvorodeným, tam my – v tom istom Duchu milosrdenstva – už počúvame Ježišove slová:

Pokoj vám.

Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou.

A Ty... nebuď neveriaci, ale veriaci.