Brat Slnko Sestra Luna - po 50, 40 a 7 rokoch

 

 „Fratello Sole Sorella Luna“ alebo v anglickej verzii „Brother Sun Sister Moon“ – úžasný film Franca Zeffirelliho, so skvelou hudbou Riza Ortolaniho a Donovana, z roku 1972... zarezonoval aj v mojej mladosti, a to poriadne a na rôznych úrovniach.

V čase môjho dospievania som vyrastal v Bratislave, „gravitoval“ som okolo kapucínskeho kostola a tamojšej partie (spevokolu, miništrantov).

Boli to roky komunizmu – stručne poviem, že ten žiadnej náboženskej angažovanosti mládeže ...neprial. Alebo predsa len to trochu rozviniem: Po turbulentných päťdesiatych rokoch aj režim zistil, že čím viac tlačí, tým väčší je odpor. Utláčaná Cirkev síce neodporovala rovnakým spôsobom, ako na ňu režim tlačil, ale zastrašiť sa podarilo len tých slabších, ktorí aj tak nepredstavovali pre režim veľkú hrozbu, zatiaľ čo tých silnejších prenasledovanie skôr povzbudilo – k väčšej horlivosti, intenzívnejšej spolupráci, hlbšiemu vnútornému odmietnutiu komunizmu ako takého. Takže v sedemdesiatych rokoch prišla zmena stratégie – režim sa usiloval viac nahlodať svojich „vnútorných nepriateľov“ zvnútra..., rozložiť ich morálku a tak ich urobiť ...neškodnými, rozumej: manipulovateľnými, vydierateľnými, tvárnymi.

Aj preto bolo stretávanie sa v malých skupinkách pre nás, mladých ľudí, veľmi dôležité. Nielenže nám to v tomto veku bolo prirodzené, ale posilňovalo nás to odolávať tomu tlaku. A ešte k tomu, keďže to nebolo celkom bezpečné, spájalo sa to aj s istým dobrodružstvom, čo nás taktiež lákalo a robilo naše „stretká“ príťažlivými.

Na jedno také stretnutie, do rodinného domu v malej bratislavskej uličke, priniesol kamarát Jean (to bola prezývka, už v tom čase to bol tajne vysvätený kapucínsky kňaz) 16mm premietačku a na kotúčoch tento film. (Pre mladšiu generáciu vysvetlím, že film o sv. Františkovi sa nesmel premietať v kinách... a štát mal absolútny monopol na filmové projekcie, takže už len vlastniť takúto premietačku bol v tom čase trestný čin...)

Je asi pochopiteľné, že príbeh mladého Františka Bernardone-ho, ktorý sa po ťažkej skúsenosti v prehratej vojne a dlhej rekonvalescencii rozhodol ísť vo svojom živote na hlbinu... a postupne svojou priamočiarosťou vo viere pritiahol okolo seba partiu rovnako zapálených druhov, z ktorých sa v tom čase stalo najväčšie a najdôležitejšie hnutie kresťanskej obnovy (aj dovnútra Cirkvi, zmietanej hlbokou krízou, aj do vonka, v spoločnosti, kde kresťanstvo už často neznamenalo takmer nič významné...), to všetko spracované s mimoriadnym filmárskym citom, s mierne romantickým nádychom (aj úžasné Altipiani di Castelluccio di Norcia, kde sa natáčali niektoré exteriéry, skrátka vyrazia dych), to všetko nás mimoriadne...OSLOVOVALO.

Aj mňa. Videl som v priebehu tých rokov tento film ešte veľakrát (vždy, keď bola niekde príležitosť J ).

Keď bolo 800. výročie narodenia sv. Františka (1982 – teda pred 40 rokmi), pripravili sme dokonca „omšu“, vyskladanú z piesní z tohto filmu. (Bola tam pieseň na vstup, Kyrie, pieseň na obetovanie, Sanctus, pieseň na prijímanie aj na odchod.) Rád spomínam, že vtedy som spoznal, čo dokážem, keď mám organizmus správne naladený (vysoká motivácia a správna skladba pozitívnych hormónov, a k tomu zvýšená teplota). Pri kazeťáku s veľmi nekvalitnou nahrávkou (cez mikrofón z premietačky) som tón po tóne spísal partitúru pre miešaný zbor aj orchester (prvé husle, druhé husle, viola, violončelo, hoboj, flauta, gitara, organ)... – čo pripisujem asi aj určitému nadprirodzenému impulzu a energii (možno od samého sv. Františka? J ). Kto to počúva, myslím, že môže potvrdiť, že ani sám Riz Ortolani by nemusel byť sklamaný, že by som mu to skomolil. J Mimochodom, keďže František používa oslovenia brat-sestra a takto je to aj v angličtine, bolo treba popasovať sa s tým v slovenčine, kde máme „Mesiac“ (mužský rod). Ale našťastie máme riešenie, síce archaizmus, alebo poetický výraz, ale je tu: Luna. Tak sa mi do slovenského textu dostala „Sestra Luna“ (ako ma odvtedy oslovoval kamarát Fero, spoluautor viacerých slovenských textov a celého tohto „projektu“) a takto to nájdete aj dnes, keď si tento film zadáte do slovenskej wikipedie J.

Nešlo však len o typické mladícke (povrchné) nadšenie pre romantiku, hudbu, scény, spoločenstvo okolo premietania, či úžasné zážitky pri predstavení týchto piesní v kostole či pri ich tajnom nahrávaní.

Príbeh a životná priamočiarosť sv. Františka ma oslovila aj hlbšie. Hľa, čo dokáže dobrý film! Jasné, že som sa potom začítal do serióznych františkánskych spisov a neostal som len pri slovách z filmu. Ale – a to je zmysel tohto môjho dnešného blogu – myslím, že tento film si zaslúži nielen poctu, pri svojom päťdesiatom výročí, ale aj hlbšiu pozornosť „duchovného zraku“, lebo jeho protagonista (myslím svätého Františka, nie herca) má AJ tejto dobe veľa čo povedať, aspoň pre tých, ktorí sa vedome či podvedome pýtajú „Signore, cosa vuoi che io faccia? (Pane, čo chceš, aby som robil?)“  – čiže ukáž mi, ako mám žiť svoj život tu a teraz, „po Tvojom“.

Dovetok: Aj môj posledný „hmatateľný“ zážitok, ktorý súvisí s týmto filmom, resp. hudbou z neho, stojí za spomienku! V roku 2015 som titulnú pieseň z neho mal možnosť zahrať na svojom komornom koncerte na Katolíckej univerzite, v sprievode skvelých kolegov z Katedry hudby..., čo bol môj tajný a zdalo sa, že nesplniteľný sen. Ďakujem.