Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej
doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani
nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný
obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme
ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na
betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to
málo.
Takže kľúčová otázka je: Ako
si na tú „svätú noc“ spomínať dnes?
Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel
„prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich
(stanov)“). Takže, chcel nás obdarovať
samým sebou, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž,
v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život,
a najmä jeho vyvrcholenie.
Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním
toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho
vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... stať
sa tiež darom. Práve v tom
spočíva to „ovocie“ v nás.
Ako na to?
Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom
dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že sme obdarovaní. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý
z nás uvedomí, že je obdarovaný.
Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme
milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky
u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď
si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)
Uvedomíme si to, keď ho... stretneme, zažijeme. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť
– ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo
tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A
...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. J
Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho
stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci
veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.
Ako sa dá stretnúť Boha?
No, s touto
otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa.
A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.
Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa
tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku
tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je
niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene
nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.
Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na
tej ceste do hôr?
Podľa lekárskeho
vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného
klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké
nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho
„trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju
povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa,
totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní –
že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom...
a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi
ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej
chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.
Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala
o Vás, z toho celého priam sála.
Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach
s Vašou Missy?
Tak by som to
nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné
emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo
kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným
zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca
zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil
ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá
naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok
ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.
Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou...
to, ako vieme, zmenil.
S Bohom
v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni!
Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol
tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá
a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú.
Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas
nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela.
A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom
a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí...
Zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo
mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých
pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.
Keď som už akosi
prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi:
„Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si
myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte
väčšiu lásku...
Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je
náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...
Áno. Otec i Matka.
Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to
zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev).
Nie je to tak, že by
sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol
zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na
otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že
nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo,
a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na
to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a staneme sa pre nich otcami. Boh je ich
skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe
pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to
s materstvom matiek.
Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate
z tej Chatrče?
No, stále som len
človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď
pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili...,
a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi
povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som
pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale
z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí
v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby
sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na
všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!
„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?
O slovo nejde.
Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý všetku
svoju dôveru vkladá do Otca.
Vlastne, možno ide aj
o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve
týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová
dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná
atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho
oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú
nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.
Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho
jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako
odkaz?
Viete, nikomu
neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo
ho trápi. Takže môj odkaz je: Je jedno,
čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama!
Papa je tu... Aj
Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“...,
a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá
život niečomu krásnemu. (Úsmev.)