Liečiť (liek) – uzdravovať (zdravie)

 

Vyzerá to celkom jasne: obidva pojmy by mohli znamenať to isté – ten druhý pojem hovorí o cieli, prvý o tom, čo je cestou k nemu. Želateľným stavom človeka, ktorý je chorý, je „vyliečiť sa“ – „vyzdravieť“. (Napr. v angličtine majú obidva pojmy ten istý koreň: „to heal“ – liečiť, „health“ – „zdravie“.)

Máme lekárov, lieky, liečiteľov. Máme zdravotníctvo, zdravovedu, ozdravovne, zdravú stravu či životný štýl.

Apropo – „zdravá strava“. Je zaujímavé, že týmto pojmom nazývame potraviny, ktoré samy sú zdravé (nenapadnuté nejakým hnilobným či iným degradačným procesom), a zároveň podporujú zdravie tých, ktorí sa nimi stravujú. Takto to musí byť – len zdravý strom prináša zdravé ovocie. Ak chceme mať zdravé deti, musíme myslieť na zdravie rodičov, ešte skôr než ich počnú. (O tom inokedy.)

Táto myšlienka pomáha tým, ktorým ide o zdravie, aby pamätali na to, čo k nemu vedie. Napokon, výsledky ich usvedčia, či ich konanie, odporúčania, sprevádzanie naozaj vedie k zdraviu (udržať si ho – prevencia, alebo znovu ho nadobudnúť).

Prečo píšem o „tých, ktorým ide o zdravie“? Nejde oňho všetkým?

Hm, kiežby!

Zrejme nie som jediný, kto si uvedomuje krízu lekárskeho stavu, obzvlášť viditeľnú v týchto dňoch.

Nemám záujem ísť do detailov. Skôr ma zaujíma koreň problému. Myslím, že mnohým „ide viac o liečenie“, o ten proces, než o jeho výsledok. Nezapierajme si: máme v našej kultúre vžitú predstavu lekára – záchrancu života. Ale od polovice minulého storočia medicína je pod tlakom dvoch potenciálne či reálne nebezpečných tendencií, s istými špecifikami u nás.

Prvou je neriadená špecializácia. Bol to v tom období všeobecný jav, vo všetkých vedách sa hlásala potreba špecializovať sa, na hlbšie poznanie. Výdobytky vedy a techniky, sto rokov po priemyselnej revolúcii, už akoby znemožňovali všeobecné poznanie, poznatkov bolo toľko, že bolo aj nutné vybrať si konkrétnu oblasť a ísť v nej viac do hĺbky. Je to určite rozumný nápad a v mnohých vedách priniesol obrovský rast poznania. Aj v medicíne. Ale bolo tu riziko, že sa môže stratiť zo zreteľa všeobecný pohľad na človeka. Aby sa to nestalo, celkovú starostlivosť mal mať na starosti „všeobecný“ lekár, kým špecialisti mu mali pomáhať (...) v tom, kde jeho kompetencie už nesiahali, nemohli siahať. Ibaže, rýchlo sa lekárska odbornosť začala „merať“ podľa miery špecializácie. Áno, aj všeobecné lekárstvo je jednou z atestácií, ale v zmýšľaní drvivej väčšiny lekárov je to tá podradná, menej odborná, menej zaujímavá.

Takže zbohom idea pomoci všeobecnému lekárovi – práve špecialisti sa stali tými, kto sa stará o liečbu. Ťažko sa to počúva, ťažko zrejme aj číta (a verte, že ťažko aj píše), ale často sme svedkami, že jednotliví špecialisti ani zďaleka nespolupracujú tak, ako by si žiadalo vedomie, že telo človeka (úmyselne sa vyhýbam pojmu „pacient“) je jeden organizmus, v ktorom je všetko so všetkým poprepájané množstvom zásadných väzieb.

Asi netreba ísť ani tu do detailov. Pokladám to za potenciálne nebezpečnú tendenciu, ktorá redukuje človeka na „chorobou postihnutý orgán“. Nápadne často sa pri tomto prístupe postupuje bez náležitého ohľadu na to, čo zvolený postup spôsobí vo „zvyšku“ tela – to je totiž už starosť niekoho iného.

Na okraj tejto témy treba pripomenúť, že kedysi za komunizmu štúdium medicíny bolo pokladané za prestížne, lukratívne. To by mohlo zodpovedať jej významu v živote. Ale v praxi to znamenalo, že okrem naozaj malého počtu výnimiek, na túto školu sa dostali len deti „režimom preverených rodičov“, rozumej papalášov, pre ktorých „syn, príp. dcéra na medicíne“ bol značkou prestíže v spoločenskom rebríčku. Ale nie preto, že by tým rodič mohol vyjadriť svoju hrdosť na šikovnosť svojho dieťaťa, ale skôr hrdosť na svoju vlastnú politicko-manažérsku schopnosť dostať (pretlačiť) ho na túto školu, vzhľadom na veľmi malý počet prijímaných študentov oproti počtu prihlásených. Dá sa ľahko vytušiť, že záujem o zdravie človeka u tých mladých ľudí často vôbec nebol to podstatné, a tiež sa dá vytušiť morálny profil rodín, z ktorých pochádzali a ktoré formovali ich vlastný hodnotový systém. A napokon, aj postoj k škole a štúdiu, ktoré im bolo predkladané ako „prestíž“, a nie ako ...služba. Táto generácia lekárov je teraz na rozhodujúcich miestach v zdravotníctve, a tiež formuje novú generáciu na lekárskych fakultách.

Poznáte skvelých lekárov, ktorí sa úplne vymykajú tomu, čo som práve napísal? Aj ja. Ale uznajme si úprimne, s príslušnou bolesťou v srdci, že sú skôr výnimkou než pravidlom. Preto som pokladal za potrebné poukázať na jeden koreň problémov u tých, čo sú „pravidlom“.

A ešte je tu druhý. Lekárska veda sa vo svojom prístupe k chorobe zameriava jednak na proces a jednak na prostriedky, ktoré tu používa – a v tejto veci, samozrejme, úzko spolupracuje s farmaceutickým priemyslom. Pre každý „priemysel“ však platí zásada: čo najlacnejšie vyrobiť – čo najviac predať. V tom prvom aspekte, normy, prijaté vo vyspelých štátoch, relatívne úspešne bránia nejakým „skratkám“, takže farmaceutická výroba je vo všeobecnosti dosť finančne náročná. Cenou za to a tým, čo jej to umožňuje, je ten druhý aspekt. Znie to zle, ale podobne ako zbrojársky priemysel potrebuje vojny, inak nemôže fungovať (totiž tvoriť zisk), tak farmaceutický priemysel potrebuje choroby.

Toto už nie je potenciálne, ale celkom reálne nebezpečná tendencia. Tlak, ktorý vyvíjajú farmaceutické spoločnosti na lekárov, nie je len súčasťou konkurenčného boja medzi nimi navzájom, ale aj spoločnej vôle ovládnuť lekárov a dostať ich do svojich služieb. Kto je voči nemu imúnny?

Na túto tému sa toho popísalo už veľa, isto ani toto nemusím rozoberať do detailov. Zrejme poznáme tento alebo podobný obrázok:

Poslednou významnou „kvapkou“ do krízy lekárskeho stavu je prístup zdravotných poisťovní, ktoré im preplácajú „výkony“. Už aj neodborný pohľad na to, ktoré výkony a ktoré ako, ukazuje, že tu nejde o zdravie, ale o „manažment choroby“. Podľa toho, cieľom lekárskeho pôsobenia nie je vyradiť človeka zo systému (uzdraviť ho).

Samozrejme, treba mať na zreteli aj to, že zdravotný stav obyvateľstva (napr. u nás) je vo všeobecnosti na nedobrej úrovni, takže skutočnosť, že popri tom, ako lekár lieči jeden problém, objaví aj ďalšie – je, skrátka, fakt. Nie vždy to ide tak, že problém (choroba) sa vylieči a hotovo. Nie vždy stačí pozvať si vyliečeného človeka na kontrolu o rok, či o dva. A najmä, spolupráca chorého na procese jeho liečby (uzdravovania) je často žalostná. (Aj o tom inokedy).

To, čo som chcel zdôrazniť, je rozdiel medzi liečbou a uzdravovaním. Lekári sa, žiaľ, príliš často zameriavajú na liečbu. My, ľudia, ktorí prípadne trpíme nejakou chorobou, by sme sa mali zameriavať na zdravie. Asi je to aj logické: chceme sa liečiť, alebo chceme vyzdravieť? Takže by sme mali hľadať všetky cesty, ktoré k nemu vedú, resp. všetky prostriedky (čo môžem, či musím urobiť ja sám, a čo môže, či musí urobiť lekár) – a keď ich nájdeme, držať sa ich. Je to predsa naše zdravie.

Dobrý deň, som dobro.

 

 

Fejtón Tomáša Janovica spĺňa skôr kritériá príslovia.

V každom prípade, je v ňom veľká múdrosť, dokonca by som povedal, že dve, takže myslím, že stojí za zamyslenie.

Prvá by sa dala sformulovať asi tak, že dobro nepotrebuje o sebe hovoriť, kým je. Nepotrebuje nosiť dres. Jeho „dobrota“ je zjavná, jasná, neodškriepiteľná.

Načo teda reklama na veci, ktoré sú dobré? Načo politická reklama pre dobrého kandidáta?

Krátky excursus: Slovo reklama nepochádza zo slovenského „klamať“, ale z latinského, „clamare“ (kričať, prevolávať). Re-clama je teda poriadne hlasné opakovanie niečoho. Všimli ste si, že televízna reklama je vždy o trochu hlasnejšia než predchádzajúce a nasledujúce vysielanie, napr. film? Reklamný „pútač“ musí upútať našu pozornosť – aj preto sa diskutuje, či je vhodné mať ich povedľa ciest. Najmä však, nestačí jedna. Reklama sa musí opakovať, aby sa nám vryla do pamäti a priviedla našu pozornosť k reklamovanému posolstvu. Potom už je jej úspech závislý od samotného množstva opakovaní, podľa pravidla, že aj „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Túto myšlienku vyslovil vraj kedysi ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels. Neviem. Ale vo svojom fachu bol mimoriadne schopný (a ako vieme, aj mimoriadne úspešný), takže je to možné – lebo propaganda (z latinského propagare – šíriť, rozšíriť) stojí práve na tomto predpoklade, že totiž opakovaním akéhokoľvek tvrdenia sa vo vedomí ľudí vytvára a medzi nimi šíri ilúzia jeho pravdivosti: aj on to predsa povedal, aj on, aj tam som to čítal, aj tam som to počul – všetci to hovoria, takže zrejme je to tak. Dá sa teda povedať, že stokrát opakovaná lož sa „stáva pravdou“? Nestáva, ale človek si na ňu je schopný najprv zvyknúť, a potom ju dokonca aj prijať. Takže úspech reklamy nezávisí na tom, či je pravdivá.

Takže nezávisí od pravdy. Nie je teda reklama na veci, ktoré sú dobré, kontraproduktívna? Nevstúpilo by dobro do ringu, v ktorom o pravdu vôbec nejde, keby o sebe začalo reklamovať, že je dobrom? A nespôsobilo by to jeho popretie? To nie – dobro ostane dobrom aj vtedy, keď o dobro vôbec nejde, ale ide len o opakované kričanie a jeho hlasitosť.

Pozrime si ešte raz fejtón, o ktorom rozmýšľame. Skutočne, dobro o sebe nehovorí, že je dobrom. Ale ani nemlčí. Čo robí? Praje dobrý deň. A zrejme ho praje každý deň. Prejavuje svoju podstatu – čiže „to, čo ho robí tým, čím je“. Presne toto musia robiť dobré veci (produkty), aj dobrí politickí kandidáti. Prejaviť svoju podstatu a prejaviť ju opakovane. To je ich reklama. A potrebná. Aby sa dobro šírilo.

Je v tomto skvelom fejtóne však ešte aj druhá myšlienka. Skúsme si vymeniť poradie tých dvoch vyjadrení – azda nám to Majster Janovic dovolí:

 

Keď vojde dobro, povie (iba):

"Dobrý deň."

Keď vojde zlo, povie:

"Dobrý deň, som Dobro."

 

Zlo sa nevyhnutne musí pretvarovať. Človek je prirodzene orientovaný na dobro. Zlo prijíma a koná len vtedy, keď ho (aspoň v danej chvíli) pokladá za dobro. Preto sa zlo nielenže musí pretvarovať, ale musí sa vydávať práve za dobro. Inak nemá u človeka šancu uspieť. „Zloba“ zla človeka odpudzuje.

Zlo teda svoju podstatu nikdy neprezradí, ale cíti potrebu vydávať sa za dobro. Aj to robí. Vždy. Môžeme sa na to spoľahnúť. Bude si robiť reklamu a spoliehať sa na to, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.

Keď teda vojde zlo, jeho pravým posolstvom nie je prianie dobrého dňa – lebo dobro mu je cudzie, vzdialené, je to pravý opak jeho podstaty, a teda aj toho, čo by nám chcelo zapriať. Pravým posolstvom je „som dobro“. Ako som už uviedol hore, ak je akékoľvek tvrdenie opakované dostatočne často, máme tendenciu pokladať ho za pravdivé, zvlášť ak o danej veci nemáme dostatočne jasné a pevne ukotvené poznanie: „Čosi na tom bude.“

A to mi pripomína jedno slovenské príslovie, ktoré teda v žiadnom prípade nevyjadruje múdrosť: „Bez vetra sa ani lístok nepohne.“ To je teda poriadny omyl! Stáli ste už pod stromom, na ktorom sedeli chlapci a z celej sily kývali konármi? Nielenže sa listy trmácali ako vo víchrici, ale i padali dolu, spolu s jablkami, hruškami či orechami! Bez vetra! Takže základná téza bulváru... je, skrátka, klamlivá.

Presne toto robí zlo: klame. To je jeho podstata. Bude vyvolávať ilúziu pravdy a opakovanie na nás kričať zo stromu, že niečo na tom musí byť – veď predsa bez vetra sa ani lístok nepohne!

Neuverme mu. Nie je pravda, že šaty robia človeka, ale jeho podstata. To platí aj o zlých veciach (produktoch) – nestačí, že vyzerajú dobre a že majú dobrú reklamu, teda že hovoria o sebe, aj dostatočne často, aj dostatočne nahlas, aké „sú dobré“. O tom rozhoduje ...ich podstata – či sú naozaj také.

Tak je to s dobrom. A najmä so zlom.

Syndróm "vyhorenia" - voláme a chápeme ho vôbec správne?

 

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

• Ide o stav psychickej vyčerpanosti
• Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
• Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
• Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
• Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Takto ho opisuje wikipédia a myslím, že v podstate sa s týmto opisom väčšina odborníkov i bežných ľudí zhoduje, keď je reč o „vyhorení“.

Možno s dvoma poznámkami: Prvá: že totiž stres, ani chronický, nie je to isté ako vyhorenie, ktoré je kvalitatívne inou situáciou. A druhá: myslím, že medzi „vyhorením“ a „opotrebovanosťou“ je semantický rozdiel – k tomu sa ešte vrátim.

Je to teda vážna vec. Vyhorenie v práci, najmä v pomáhajúcej profesii, zásadným spôsobom vplýva nielen na samého človeka-pracovníka, ale aj na kvalitu jeho práce, takže je treba zbystriť pozornosť, keď sa tento jav šíri... a to sa deje už dávno. Preto stojí za odbornú reflexiu a ponuku serióznych riešení, najmä preventívnych (v primárnej, sekundárnej i terciárnej prevencii). Aj to sa deje už pomerne dávno, aj u nás.

Avšak, voláme ho vôbec správne? Nie je už v samotnom názve ukrytá de facto rezignácia voči tomuto syndrómu? Venujte, prosím, pozornosť ilustračnej fotke hore: je na nej zápalka, ktorá horí. Keď dohorí, hovoríme, že „vyhorela“. Dá sa vtedy ešte niečo urobiť? Obávam sa, že nie: vyhorené už viac nezahorí! Nemá totiž už čo horieť – všetko horľavé tam už bolo spotrebované a ...vyhorelo. Z popola život nevzkriesime. Vyhorenie je, skrátka, nezvratné.

Žeby zlý preklad? Nie – „burnout“ znamená to isté. V angličtine to dokonca znie ešte jasnejšie, vďaka jednoznačnému „out“.

Ponúka sa možnosť hovoriť azda radšej o „opotrebovaní“. Toto slovo hovorí o poškodení, spôsobenom používaním, nevhodným či dlhodobým, možno necitlivým, nešetrným a pod., ale v každom prípade o čiastočnom poškodení, resp. poškodení do určitej miery, nie o úplnom zničení.

Toto slovo má v sebe nádej na návrat, a zároveň ukazuje jednak pravú príčinu opotrebovania, ako aj spôsob návratu k plnej funkčnosti. Opotrebovanie spôsobuje najmä zlé zaobchádzanie! Keď to aplikujeme na pracovníka v pomáhajúcej profesii – jeho opotrebovanie si spôsobil buď on sám zlým zaobchádzaním so sebou v pracovnom prostredí, alebo jeho nadriadení s ním zle zaobchádzali, alebo celé prostredie s ním zle zaobchádzalo. Nielen dlhodobý stres, ale dlhodobý neprimeraný stres je pravou príčinou symptómov, ktorými telo, myseľ i duša postupne reaguje a dáva najavo svoju (celkovú) opotrebovanosť – a nutnosť reparácie.

 

Ako teda predísť opotrebovaniu? Myslím, že treba predovšetkým identifikovať, spomedzi prirodzených stresorov, (ktoré sú súčasťou každej pomáhajúcej profesie) tie neprimerané: či vlastné postoje, alebo požiadavky nadriadeného, alebo atmosféra a situácia na pracovisku. Ale to už je, samozrejme, na inú debatu, najmä osobnú a konkrétnu.

No, predsa – ešte jedna „perlička“. Nápadne často nachádzame aj v odbornej literatúre, pri výpočte jednotlivých etáp vyhorenia, na prvom mieste „etapu nadšenia“. Charakterizovaná býva napr. nejako takto:

Hm, čiže čítam správne, že nadšenie je prvým krokom k vyhoreniu, alebo dokonca začiatočným štádiom vyhorenia? To znamená, že prevenciou proti (budúcemu) vyhoreniu je nepracovať s nadšením! Och, to snáď nie! L