Syndróm "vyhorenia" - voláme a chápeme ho vôbec správne?

 

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

• Ide o stav psychickej vyčerpanosti
• Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
• Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
• Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
• Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Takto ho opisuje wikipédia a myslím, že v podstate sa s týmto opisom väčšina odborníkov i bežných ľudí zhoduje, keď je reč o „vyhorení“.

Možno s dvoma poznámkami: Prvá: že totiž stres, ani chronický, nie je to isté ako vyhorenie, ktoré je kvalitatívne inou situáciou. A druhá: myslím, že medzi „vyhorením“ a „opotrebovanosťou“ je semantický rozdiel – k tomu sa ešte vrátim.

Je to teda vážna vec. Vyhorenie v práci, najmä v pomáhajúcej profesii, zásadným spôsobom vplýva nielen na samého človeka-pracovníka, ale aj na kvalitu jeho práce, takže je treba zbystriť pozornosť, keď sa tento jav šíri... a to sa deje už dávno. Preto stojí za odbornú reflexiu a ponuku serióznych riešení, najmä preventívnych (v primárnej, sekundárnej i terciárnej prevencii). Aj to sa deje už pomerne dávno, aj u nás.

Avšak, voláme ho vôbec správne? Nie je už v samotnom názve ukrytá de facto rezignácia voči tomuto syndrómu? Venujte, prosím, pozornosť ilustračnej fotke hore: je na nej zápalka, ktorá horí. Keď dohorí, hovoríme, že „vyhorela“. Dá sa vtedy ešte niečo urobiť? Obávam sa, že nie: vyhorené už viac nezahorí! Nemá totiž už čo horieť – všetko horľavé tam už bolo spotrebované a ...vyhorelo. Z popola život nevzkriesime. Vyhorenie je, skrátka, nezvratné.

Žeby zlý preklad? Nie – „burnout“ znamená to isté. V angličtine to dokonca znie ešte jasnejšie, vďaka jednoznačnému „out“.

Ponúka sa možnosť hovoriť azda radšej o „opotrebovaní“. Toto slovo hovorí o poškodení, spôsobenom používaním, nevhodným či dlhodobým, možno necitlivým, nešetrným a pod., ale v každom prípade o čiastočnom poškodení, resp. poškodení do určitej miery, nie o úplnom zničení.

Toto slovo má v sebe nádej na návrat, a zároveň ukazuje jednak pravú príčinu opotrebovania, ako aj spôsob návratu k plnej funkčnosti. Opotrebovanie spôsobuje najmä zlé zaobchádzanie! Keď to aplikujeme na pracovníka v pomáhajúcej profesii – jeho opotrebovanie si spôsobil buď on sám zlým zaobchádzaním so sebou v pracovnom prostredí, alebo jeho nadriadení s ním zle zaobchádzali, alebo celé prostredie s ním zle zaobchádzalo. Nielen dlhodobý stres, ale dlhodobý neprimeraný stres je pravou príčinou symptómov, ktorými telo, myseľ i duša postupne reaguje a dáva najavo svoju (celkovú) opotrebovanosť – a nutnosť reparácie.

 

Ako teda predísť opotrebovaniu? Myslím, že treba predovšetkým identifikovať, spomedzi prirodzených stresorov, (ktoré sú súčasťou každej pomáhajúcej profesie) tie neprimerané: či vlastné postoje, alebo požiadavky nadriadeného, alebo atmosféra a situácia na pracovisku. Ale to už je, samozrejme, na inú debatu, najmä osobnú a konkrétnu.

No, predsa – ešte jedna „perlička“. Nápadne často nachádzame aj v odbornej literatúre, pri výpočte jednotlivých etáp vyhorenia, na prvom mieste „etapu nadšenia“. Charakterizovaná býva napr. nejako takto:

Hm, čiže čítam správne, že nadšenie je prvým krokom k vyhoreniu, alebo dokonca začiatočným štádiom vyhorenia? To znamená, že prevenciou proti (budúcemu) vyhoreniu je nepracovať s nadšením! Och, to snáď nie! L