Jesenné predsavzatia III. (november)

Prichádza tretí jesenný mesiac a s ním ďalšia trojica mojich predsavzatí. Páči sa mi uvažovať o nich a písať si ich postupne na začiatok mesiaca v kalendári..., tak sa na ne chystať, zbierať odvahu J, energiu a odhodlanie. Isteže, sú to malé kroky a pre niekoho možno banálne, ale nie pre mňa, najmä ak ich chcem poctivo robiť každý deň a urobiť si z nich prípadne dlhodobé návyky – pozitívnu rutinu.

        a)      Starostlivosť o telo: maximálne 1 káva denne. Prečo? Čo je na káve nedobré, škodlivé? Nič také, najmä nie v takomto množstve. Ale mám dva dôvody. Na jeseň má väčšina z nás väčšie problémy s pitným režimom (než v lete, kedy smäd a pocit tepla, horúčavy si samy „pýtajú“ napiť). Nuž, a káva pôsobí celkom opačne – na svoje spracovanie v tele potrebuje vodu, čiže ju z tela práveže odčerpáva. Ak teda mám ťažkosť piť dostatok vody, a zároveň si ju ešte odčerpávam pravidelným pitím kávy (v mojom prípade dve denne), tak to znížim na polovicu.
A mám ešte jeden dôvod, psychologický. Chcem tým podporiť jednu kamarátku, ktorá má veľmi rada kávu, ale zistila, že jej zdravotne škodí, tak sa musela rozhodnúť celkom ju prestať piť. No, a má – samozrejme – abstinenčné príznaky. Preto jej chcem prejaviť solidaritu, aspoň takto na diaľku. A toto tu nepíšem prioritne pre ňu, ale pre nás všetkých (aj pre seba) – aby sme nezabúdali, že kedykoľvek sa chceme vzdať niečoho, čo sa nám stalo už návykom (zlozvykom), prídu nevyhnutne abstinenčné príznaky: naše telo, myseľ, VŠETKO nás bude veľmi naliehavo presviedčať, že to bol zlý nápad a v skutočnosti to nevyhnutne potrebujeme!!! A naše telo má veľmi presvedčivé nástroje, aby nám to dosť jasne dalo najavo. Pozor! Keď hovorím ľuďom, v rámci svojho poradenstva a sprevádzania zdravým životným štýlom, aby „počúvali svoje telo“, vždy zdôrazňujem, že to neplatí v tejto súvislosti – kedy, naopak, treba nepočúvať, lebo to nie je v skutočnosti „hlas“ nášho tela, ale hlas nášho zlozvyku – takže len vytrvať v dobrom rozhodnutí. Nebude to trvať večne a zbavenie sa zlozvyku prinesie očakávaný účinok, aj s benefitom, že sme si v čomsi dokázali rozkázať a ustáli sme to aj vtedy, keď to bolo náročné.

        b)     Starostlivosť o myseľ: pravidelne sa starať o poriadok. Výhodou toho, keď človek býva sám, je to, že – aj v súvislosti s poriadkom – si môže urobiť čo chce, kedy chce. Ale to je zároveň aj nevýhodou: že si to (všetko) musí niekedy urobiť ...a sám: ak to neurobím ja, tak to ...nebude urobené. A teda, ak to tu má nejako vyzerať (a byť zdravým prostredím, čiže toxickým pre choroby), je dobré tomu dať nejaký rytmus. Preto si to kladiem ako predsavzatie v tejto, druhej oblasti. Vidím to predovšetkým ako mentálny návyk, v duchu príslovia: „zachovaj poriadok a poriadok zachová teba“. Nikdy som v tom nebol veľmi dobrý, takže ...je to výzva. Viem. Preto som sa na to istý čas chystal. Spolieham sa, že aj tu platí, že telo, myseľ i duša má rado (a ocení) to, čo sa robí pravidelne. J

        c)      Starostlivosť o dušu: každý deň cintorín – po modliť sa za blízkych, čo už sú na druhej strane, a zároveň ich prosiť o modlitbu. A tiež za niekoho, za koho sa nik nemodlí. Volá sa to „spoločenstvo svätých“ (presnejšie: „vospolnosť“ – communio, teda povedomie spolupatričnosti – to, čo živí solidaritu). Je to hlboký a intenzívny vzťah vzájomnej podpory, povzbudenia, posily medzi ľuďmi, ktorí sa usilujú o to isté – žiť poctivý vzťah so svojím nebeským Otcom. A obidva tieto vzťahy idú poza obmedzenia priestoru i času, takže dokonca i smrti. Presne toto si chcem prehĺbiť (už na tom pracujem niekoľko rokov). Cintorín sám o sebe, ani plno sviečok a kvetov okolo to neurobí. Ale tá cesta tam, každý deň, a tiež chvíľa ticha v modlitbe, každý deň – verím, že to má svoj silný potenciál... Toto nie je návyk, ktorý si chcem zaviesť celoživotne, zrejme by som to organizačne nezvládol. Ale ako takú novembrovú mesačnú „kúru“ toho vzťahu.

 

Pozn. na záver: koniec jesene – koniec predsavzatiam? Nie. Myslím, že sa mi tento model práce na sebe „po malých krokoch“ celkom osvedčil. Budem v ňom pokračovať, možno nie každý mesiac tri (z každej oblasti), ale v iných počtoch, podľa aktuálnej potreby či pocitov. Ale „malá cesta“ je naozaj dobrý spôsob ako dôjsť do cieľa, teda pokiaľ nechýba na nej vytrvalosť. (Inak človek urobí len pár malých krokov a – vidiac, že ešte nikam nedošiel – ho to „prestane baviť“.)

Takže idem ďalej, ale už viac dôverne, sám so sebou, sám pred sebou. Zverejňovanie svojich predsavzatí má, okrem zjavných benefitov, aj svoje úskalia...