Liečiť (liek) – uzdravovať (zdravie)

 

Vyzerá to celkom jasne: obidva pojmy by mohli znamenať to isté – ten druhý pojem hovorí o cieli, prvý o tom, čo je cestou k nemu. Želateľným stavom človeka, ktorý je chorý, je „vyliečiť sa“ – „vyzdravieť“. (Napr. v angličtine majú obidva pojmy ten istý koreň: „to heal“ – liečiť, „health“ – „zdravie“.)

Máme lekárov, lieky, liečiteľov. Máme zdravotníctvo, zdravovedu, ozdravovne, zdravú stravu či životný štýl.

Apropo – „zdravá strava“. Je zaujímavé, že týmto pojmom nazývame potraviny, ktoré samy sú zdravé (nenapadnuté nejakým hnilobným či iným degradačným procesom), a zároveň podporujú zdravie tých, ktorí sa nimi stravujú. Takto to musí byť – len zdravý strom prináša zdravé ovocie. Ak chceme mať zdravé deti, musíme myslieť na zdravie rodičov, ešte skôr než ich počnú. (O tom inokedy.)

Táto myšlienka pomáha tým, ktorým ide o zdravie, aby pamätali na to, čo k nemu vedie. Napokon, výsledky ich usvedčia, či ich konanie, odporúčania, sprevádzanie naozaj vedie k zdraviu (udržať si ho – prevencia, alebo znovu ho nadobudnúť).

Prečo píšem o „tých, ktorým ide o zdravie“? Nejde oňho všetkým?

Hm, kiežby!

Zrejme nie som jediný, kto si uvedomuje krízu lekárskeho stavu, obzvlášť viditeľnú v týchto dňoch.

Nemám záujem ísť do detailov. Skôr ma zaujíma koreň problému. Myslím, že mnohým „ide viac o liečenie“, o ten proces, než o jeho výsledok. Nezapierajme si: máme v našej kultúre vžitú predstavu lekára – záchrancu života. Ale od polovice minulého storočia medicína je pod tlakom dvoch potenciálne či reálne nebezpečných tendencií, s istými špecifikami u nás.

Prvou je neriadená špecializácia. Bol to v tom období všeobecný jav, vo všetkých vedách sa hlásala potreba špecializovať sa, na hlbšie poznanie. Výdobytky vedy a techniky, sto rokov po priemyselnej revolúcii, už akoby znemožňovali všeobecné poznanie, poznatkov bolo toľko, že bolo aj nutné vybrať si konkrétnu oblasť a ísť v nej viac do hĺbky. Je to určite rozumný nápad a v mnohých vedách priniesol obrovský rast poznania. Aj v medicíne. Ale bolo tu riziko, že sa môže stratiť zo zreteľa všeobecný pohľad na človeka. Aby sa to nestalo, celkovú starostlivosť mal mať na starosti „všeobecný“ lekár, kým špecialisti mu mali pomáhať (...) v tom, kde jeho kompetencie už nesiahali, nemohli siahať. Ibaže, rýchlo sa lekárska odbornosť začala „merať“ podľa miery špecializácie. Áno, aj všeobecné lekárstvo je jednou z atestácií, ale v zmýšľaní drvivej väčšiny lekárov je to tá podradná, menej odborná, menej zaujímavá.

Takže zbohom idea pomoci všeobecnému lekárovi – práve špecialisti sa stali tými, kto sa stará o liečbu. Ťažko sa to počúva, ťažko zrejme aj číta (a verte, že ťažko aj píše), ale často sme svedkami, že jednotliví špecialisti ani zďaleka nespolupracujú tak, ako by si žiadalo vedomie, že telo človeka (úmyselne sa vyhýbam pojmu „pacient“) je jeden organizmus, v ktorom je všetko so všetkým poprepájané množstvom zásadných väzieb.

Asi netreba ísť ani tu do detailov. Pokladám to za potenciálne nebezpečnú tendenciu, ktorá redukuje človeka na „chorobou postihnutý orgán“. Nápadne často sa pri tomto prístupe postupuje bez náležitého ohľadu na to, čo zvolený postup spôsobí vo „zvyšku“ tela – to je totiž už starosť niekoho iného.

Na okraj tejto témy treba pripomenúť, že kedysi za komunizmu štúdium medicíny bolo pokladané za prestížne, lukratívne. To by mohlo zodpovedať jej významu v živote. Ale v praxi to znamenalo, že okrem naozaj malého počtu výnimiek, na túto školu sa dostali len deti „režimom preverených rodičov“, rozumej papalášov, pre ktorých „syn, príp. dcéra na medicíne“ bol značkou prestíže v spoločenskom rebríčku. Ale nie preto, že by tým rodič mohol vyjadriť svoju hrdosť na šikovnosť svojho dieťaťa, ale skôr hrdosť na svoju vlastnú politicko-manažérsku schopnosť dostať (pretlačiť) ho na túto školu, vzhľadom na veľmi malý počet prijímaných študentov oproti počtu prihlásených. Dá sa ľahko vytušiť, že záujem o zdravie človeka u tých mladých ľudí často vôbec nebol to podstatné, a tiež sa dá vytušiť morálny profil rodín, z ktorých pochádzali a ktoré formovali ich vlastný hodnotový systém. A napokon, aj postoj k škole a štúdiu, ktoré im bolo predkladané ako „prestíž“, a nie ako ...služba. Táto generácia lekárov je teraz na rozhodujúcich miestach v zdravotníctve, a tiež formuje novú generáciu na lekárskych fakultách.

Poznáte skvelých lekárov, ktorí sa úplne vymykajú tomu, čo som práve napísal? Aj ja. Ale uznajme si úprimne, s príslušnou bolesťou v srdci, že sú skôr výnimkou než pravidlom. Preto som pokladal za potrebné poukázať na jeden koreň problémov u tých, čo sú „pravidlom“.

A ešte je tu druhý. Lekárska veda sa vo svojom prístupe k chorobe zameriava jednak na proces a jednak na prostriedky, ktoré tu používa – a v tejto veci, samozrejme, úzko spolupracuje s farmaceutickým priemyslom. Pre každý „priemysel“ však platí zásada: čo najlacnejšie vyrobiť – čo najviac predať. V tom prvom aspekte, normy, prijaté vo vyspelých štátoch, relatívne úspešne bránia nejakým „skratkám“, takže farmaceutická výroba je vo všeobecnosti dosť finančne náročná. Cenou za to a tým, čo jej to umožňuje, je ten druhý aspekt. Znie to zle, ale podobne ako zbrojársky priemysel potrebuje vojny, inak nemôže fungovať (totiž tvoriť zisk), tak farmaceutický priemysel potrebuje choroby.

Toto už nie je potenciálne, ale celkom reálne nebezpečná tendencia. Tlak, ktorý vyvíjajú farmaceutické spoločnosti na lekárov, nie je len súčasťou konkurenčného boja medzi nimi navzájom, ale aj spoločnej vôle ovládnuť lekárov a dostať ich do svojich služieb. Kto je voči nemu imúnny?

Na túto tému sa toho popísalo už veľa, isto ani toto nemusím rozoberať do detailov. Zrejme poznáme tento alebo podobný obrázok:

Poslednou významnou „kvapkou“ do krízy lekárskeho stavu je prístup zdravotných poisťovní, ktoré im preplácajú „výkony“. Už aj neodborný pohľad na to, ktoré výkony a ktoré ako, ukazuje, že tu nejde o zdravie, ale o „manažment choroby“. Podľa toho, cieľom lekárskeho pôsobenia nie je vyradiť človeka zo systému (uzdraviť ho).

Samozrejme, treba mať na zreteli aj to, že zdravotný stav obyvateľstva (napr. u nás) je vo všeobecnosti na nedobrej úrovni, takže skutočnosť, že popri tom, ako lekár lieči jeden problém, objaví aj ďalšie – je, skrátka, fakt. Nie vždy to ide tak, že problém (choroba) sa vylieči a hotovo. Nie vždy stačí pozvať si vyliečeného človeka na kontrolu o rok, či o dva. A najmä, spolupráca chorého na procese jeho liečby (uzdravovania) je často žalostná. (Aj o tom inokedy).

To, čo som chcel zdôrazniť, je rozdiel medzi liečbou a uzdravovaním. Lekári sa, žiaľ, príliš často zameriavajú na liečbu. My, ľudia, ktorí prípadne trpíme nejakou chorobou, by sme sa mali zameriavať na zdravie. Asi je to aj logické: chceme sa liečiť, alebo chceme vyzdravieť? Takže by sme mali hľadať všetky cesty, ktoré k nemu vedú, resp. všetky prostriedky (čo môžem, či musím urobiť ja sám, a čo môže, či musí urobiť lekár) – a keď ich nájdeme, držať sa ich. Je to predsa naše zdravie.