Nedopovedané evanjeliá

 

Štyri evanjeliá sú katechetické texty. Cieľom evanjelistov bolo „dať na papier“ najmä kázanie sv. Petra (Marek), sv. Pavla (Lukáš), svoje vlastné a zozbierané spomienky ostatných apoštolov (Matúš), resp. svoju hlbokú meditáciu (Ján), o živote, pôsobení, a najmä vykupiteľskej smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, pre všetkých, ktorým bol a bude ohlasovaný ako náš Pán, Mesiáš a Boží Syn. Z týchto dôvodov sa v textoch objavuje najmä jeho učenie a vysvetľovanie, opisy jeho skutkov, ale nie je v nich uvedené napr. ako vyzeral, čo jedával (okrem jednej-dvoch výnimiek) a iné veci, isteže zaujímavé, ale nie podstatné pre účely cieľa evanjelií, ako ho vyjadruje celkom konkrétne Lukáš: „...aby si spoznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“ (1,4).

Evanjelisti sa usilovali opísať jednotlivé udalosti tak, aby boli ucelené, a teda pochopiteľné a aby poučenie z nich bolo jasné.

A predsa, na niektorých miestach mám silný pocit, že v rozprávaní udalosti niečo chýba, prípadne niečo je tam len spomenuté, ale nie je vysvetlené. Pre mňa je to ďalší z dôkazov autentickosti týchto textov. Ale keďže verím v Božiu inšpiráciu, kladiem si otázku, prečo je to tak a pre seba si odpovedám, že možno sám Boh chcel prenechať niektoré myšlienky tak, aby si ich kontext dotvorila naša predstavivosť. Alebo jednoducho ponechal svätopiscom slobodu opomenúť niektoré nie zásadné veci, ktoré v texte spomenuli, ale nedopovedali, nevysvetlili.

Čo mám na mysli?

Prvý taký prípad, kde je čosi spomenuté a nevedno, prečo, hoci následná reakcia osoby je bez vysvetlenia len ťažko pochopiteľná, je stretnutie neskoršieho apoštola Natanaela (Bartolomeja) s Ježišom. V závere prvej kapitoly Jánovho evanjelia sa opisuje povolanie prvých apoštolov. Opis je zväčša veľmi stručný. Tak je tu uvedené, že Ježiš povolal Filipa (v. 43). Následne Filip stretol Natanaela „a povedal mu: "Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho syna z Nazareta." Natanael mu vravel: "Môže byť z Nazareta niečo dobré?!" Filip mu odpovedal: "Poď a uvidíš!"“ (v. 45-46). Už tu sa zdá, že dialóg nadväzuje na nejaké predchádzajúce rozhovory medzi nimi dvoma. Natanaelova otázka vyznieva trochu čudne, ale je možné, že Galilejčania sa vo všeobecnosti netešili veľkej úcte v južných častiach krajiny. To by ju vysvetľovalo. Isteže, zovšeobecňovať nie je vhodné, aj preto Filipovo „poď a uvidíš!“.

Opis deja pokračuje a vrcholí: „Keď Ježiš videl prichádzať Natanaela, povedal o ňom: "Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti."“ (v. 47) Ježiš sa ukazuje ako znalec duší – už na prvý pohľad identifikuje v Natanaelovi čestného Izraelitu. Alebo sa už odniekiaľ poznali? Nie, odpoveď prichádza vzápätí: „Natanael sa ho opýtal: "Odkiaľ ma poznáš?" Ježiš mu vravel: "Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom."“ (v. 48)

Čo sa stalo pod figovníkom? Evanjelista to neopisuje ani nevysvetľuje. Ale tieto slová s Natanaelom zjavne zamávali, lebo v jeho postoji k Ježišovi sa mu okamžite vyjasňuje: „Natanael mu povedal: "Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!"“ (v. 49) Ešte pred chvíľou pochyboval, že by z Nazareta mohlo prísť niečo dobré, a teraz vyznáva, že Ježiš je Boží Syn (Peter to urobí až oveľa neskôr...) a chce sa stať jeho učeníkom (oslovuje ho Rabbi)! Z ničoho nič? Alebo mu tak zaimponovala tá jedna veta, ktorou ho Ježiš opísal? To asi nie. Naozaj sa zdá, že pod figovníkom Natanael riešil sám so sebou svoje životné pochybnosti, o ktorých nevedel nik..., možno sa zamýšľal nad Božími prisľúbeniami, ktoré sa akoby nenapĺňali (skôr naopak) a zápasil o svoju vieru. Bol sám s Bohom a so svojimi myšlienkami a práve tu prežil niečo intenzívne. Preto identifikoval v Ježišovi prinajmenšom Božieho proroka, keď mu práve ten figovník pripomenul – že ho tam videl. Napokon, sám Ježiš čosi také naznačuje v závere epizódy, keď evanjelista píše, že „mu odvetil: "Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto."“ (v. 50)

Zaujímavé: Ten figovník tu evokuje čosi celkom kľúčové na pochopenie konania obidvoch osôb, ale evanjelista ho len spomína, dvakrát v Ježišových ústach, no nijako nevysvetľuje. Možno ani on sám nevedel viac a ostalo to ako tajomstvo medzi Ježišom a Natanaelom. Vo filme alebo v divadelnom predstavení by som si veľmi dobre vedel predstaviť scénu pod figovníkom, ktorá by predchádzala celej udalosti... a dala jej vysvetlenie.

Ešte vážnejšie to vidím pri opise Ježišovho stretnutia s kanaánskou ženou (Mt 7,22-28), Marek upresňuje, že to bola Grékyňa, rodom Sýrofeničanka (Mk 7,26). Pre Židov teda cudzinka, alebo presnejšie, pôvodná obyvateľka krajiny, ktorú si kedysi podmanili. Žena má vážne problémy s dcérou, prišla prosiť o pomoc, ale Ježiš si ju nevšímal. Keď naliehala, tak ju tak škaredo, tvrdo a povýšenecky odbavil, že kazatelia majú dvetisíc rokov čo robiť, aby nejako „zachránili“ jeho absolútnu a bezvýnimočnú svätosť, teda dokonalú lásku: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (v. 24) a následne dokonca: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (v. 26, presne tieto slová uvádza aj Marek, vo v. 27) Zdá sa, akoby až na pokornú reakciu tej ženy Ježiš „zmäkol“ a uzdravil jej dcéru. V každom prípade, pri pohľade zvonku sa asi všetci zhodneme, že sa spočiatku zachoval veľmi nepekne.

To nie je možné! Ak takéto správanie a slová Ježiš použil, musí to mať nejakú „pedagogickú“ príčinu. Evanjelisti však o tejto žene nič viac neuvádzajú. Pritom jej pôvod ani ďalší osud im nie je neznámy! Marek uvádza, že až keď prišla domov, svoju dcéru našla uzdravenú – takže evanjelisti sa o tom museli neskôr nejako dozvedieť. Som si istý, že Ježišove slová sú odpoveďou na predošlé myšlienky (azda aj verejné výroky) tej ženy na adresu vzťahov medzi Kanaánčanmi a Izraelitmi, resp. na adresu Ježiša, ako „veľkého“ židovského proroka a divotvorcu. Ježiš zrejme chcel najprv uzdraviť srdce tej ženy, ktorá asi nenávidela Židov, resp. úplne nimi pohŕdala. Možno to ona, pôvodná obyvateľka krajiny, „pretekajúcej mliekom a medom“, sa vyjadrila o Židoch ako o šteňatách, ktoré sa tu dohrnuli, rozťahujú sa tu a priživujú na bohatstve jej domova... A za Ježišom ju priviedlo až totálne zúfalstvo z dcérinho posadnutia. Alebo ho dokonca spočiatku prišla len provokovať? Keď jej však povedal možno presne tie isté tvrdé slová, ako predtým použila ona, okamžite si to uvedomila a prejavila pokoru, ktorá aj na Ježiša urobila dojem, takže vyhlásil: „Žena, veľká je tvoja viera!“ (v. 28) a u Mareka: „Pre tieto slová choď, zlý duch vyšiel z tvojej dcéry (v. 29).

Zišlo by sa vedieť o tom viac, lebo takto môže Ježiš v tejto udalosti pôsobiť veľmi negatívne, najmä na ženy, a na začiatku príbehu sa len ťažko dá v ňom vidieť Božieho Syna, prekypujúceho láskou ku všetkým. V tomto prípade nie predstavivosť, ale viera ma núti hľadať v udalosti viac, než je v texte reálne zaznačené.

A ešte tretí príklad. Situácia, ktorá tiež zamestnáva kazateľov a ich vysvetlenie nie je vždy celkom presvedčivé. Stretnutie Ježiša s jeho matkou a príbuznými počas jeho kázania. Ježiš je uprostred svojho verejného účinkovania, keď ho prídu pozrieť (vypočuť si, alebo len pozdraviť?) jeho matka a nejakí ďalší príbuzní. Zrejme to nie je situácia, keď niektorí príbuzní, znepokojení tým, čo sa okolo Ježiša deje, ho „išli odviesť, lebo hovorili: «Pomiatol sa»“ (Mk 3,21). Uvádza sa totiž na inom mieste, len v Markovom evanjeliu... a jeho Matka by sa na tom isto nebola podieľa. Udalosť, ktorú mám na mysli, spomínajú všetci traja synoptickí evanjelisti, aj keď ju uvádzajú na iných miestach Ježišovho kázania. Zjavne ju však pokladali za dôležitú.

Takže: Lukáš píše, že „prišla za ním jeho matka a bratia, ale pre zástup sa nemohli k nemu dostať“ (8,19). Matúš upresňuje, že „chceli sa s ním rozprávať“ (12,46). No Marek ide ešte ďalej a píše, že „zostali vonku a dali si ho zavolať“ (3,31).

Hm, trúfam si povedať, že Pannu Máriu, Matku Božiu poznám natoľko dobre, že neverím, že by prišla a počas Ježišovho kázania, „kým ešte hovoril zástupom“ (Mt 12,46) by si ho kdesi z konca davu „dala zavolať“: „Choďte mu povedať, že je tu jeho matka a bratia, nech príde sem, alebo nech nás nejako dostane tam k nemu!“ Nepoviem, keby bola Neapolčanka alebo Sicílčanka... :-) Ale vážne: Som si celkom istý, že keď sa pre veľké množstvo zástupu nemohli dostať bližšie, ostali tam niekde na konci a ...jednoducho počkali, kým si urobí prestávku, dav sa trochu rozplynie a potom ho vyhľadali.

Ale „problém“ ešte len príde. Ktosi iniciatívny sa ich asi opýtal, či má odkázať Ježišovi, že sú tu. Veľmi dobre si viem predstaviť, ako Mária s láskou odmieta: „Vďaka. Nechaj, netreba, počkáme.“ Ale on predsa poslal odtiaľ zozadu informáciu cez celý dav, že je tu Ježišova matka, jeho bratia aj sestry – a kým prišla až k Ježišovi, dostalo sa jej určitého významového „obohatenia“: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ (Mt 12,47) Lukáš uvádza „chcú ťa vidieť“ (6,20) a Marek aj tu ide najďalej, keď píše: „Vonku ťa hľadá tvoja matka, tvoji bratia a tvoje sestry“ (3,32).

A tu asi prichádza vyvrcholenie: Ježiš hovorí čosi dôležité veľkému zástupu ľudí. Nie je ľahké udržať pozornosť, najmä keď – nezabúdajme – Ježiš nemá ozvučovaciu techniku, takže jeho slová, akokoľvek hlasné, nemožno počuť veľmi ďaleko. Ľudia si ich teda odovzdávajú postupne. To robí jeho kázanie zdĺhavejším. A tu ktosi vletí do toho kázania a opačným smerom pošle cez dav informáciu o Ježišovej rodine, ktorá si vraj žiada jeho pozornosť.

Či už to bolo úmyselné – vyrušiť Ježiša (lebo hovoril niečo nepríjemné?), alebo neúmyselné, prehnaná horlivosť za Ježišovu rodinu..., prichádza to nevhod a narušuje to myšlienku i celé kázanie. Nie u Ježiša, ale u jeho poslucháčov. Už možno nerozmýšľajú o jeho slovách, ale o tom, či tento „kazateľ“ si vôbec váži svoju matku a rodinu...

Ježiš reaguje prekvapujúco a isto by bolo dobré vedieť, akým tónom odpovedal..., lebo to by tým slovám vedelo dať veľa na vysvetlenie. Myslím totiž, že väčšina z nás si, možno podvedome, predstavuje, ako ich hovorí značne podráždene – po tom, ako ho matka s rodinou hlúpo vyrušili uprostred kázania. Avšak, aj tu mi viera hovorí, že tak to naisto nebolo. Možno sa usmial na toho, kto mu tú „naliehavú“ správu nakoniec odovzdal, vyrušený od témy, ktorú práve vysvetľoval, ale stále pokojný „vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: «Hľa moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat, sestra i matka»“ (Mt 12,49-50) A potom možno dal prestávku, predral sa von a radostne sa vyobjímal s rodinou!

Ktovie? Evanjelisti o tom všetci mlčia. Tak som si fantáziu pustil ja. Lebo mi to tam príde akési nedopovedané.