"Presnosť je úcta k človekovi"

 

 

Túto vetu mám od skvelého človeka, Karla Vránu, českého kňaza, filozofa a teológa. Dostala sa mi do uší spôsobom veľmi láskavým, takže prenikla hlboko do mňa, a to vo veku, ktorý bol pre formovanie môjho charakteru celkom zásadný.

Ale nejde o mňa.

Ide o tú myšlienku, o to možno trochu nezvyčajné prirovnanie.

V úzkom zmysle slova presnosť je prejavom úcty k človekovi, s ktorým sa mám stretnúť.

Je to jasné, a predsa nie vždy ani nie každému. Odporúčam zamyslieť sa nad tým. Skúsim najprv negatívne: nie je to neúctivé, aby ma ten niekto musel čakať? (Teda, pokiaľ to môžem ovplyvniť, samozrejme.) Akým právom sa povyšujem nad neho? Hovorí sa, zrejme pravdivo, že kráľ(kráľovná) nikdy nechodí neskoro. Keď príde..., až vtedy, keď príde, je ten správny čas. Je to úsmevné, ale dôvod je jasný. Bez kráľa sa stretnutie nezačne. On je tu ten najdôležitejší. My, poddaní, čakáme. Takto je to v poriadku.

Ale v ostatných vzťahoch? Manžel, manželka – kto je „viac“? Naozaj vy, ženy, chcete byť pokladané za tie, čo „zo svojej podstaty nedokážu“ prísť presne? Necítite sa pri tom vôbec nie povýšené, ale práveže ponížené? Myslím, že sa nemýlim, keď poviem, že v tejto veci zdravá emancipácia (chápem ju ako „rovnocennosť“) je skutočne na prospech kvality vzťahu, totiž vzájomnej úcty.

Podobné sa dá povedať aj o rodičoch-deťoch a, samozrejme, o priateľoch, kolegoch atď. Myslím, že aj na pracovisku, napriek stanovenej hierarchii, by mala platiť presnosť – a to práve z tohto istého dôvodu: nielen podriadený by si mal vážiť nadriadeného, ale aj naopak. Všetci predsa sa podieľame na jednom spoločnom diele.

Ale uvedená myšlienka ide ešte ďalej. Nehovorí len o tom, že presnosť je prejavom úcty, ale že ona je úctou k človekovi. O akej totožnosti tu môže byť reč? Je mi ľúto, že mi vtedy nenapadlo opýtať sa na to priamo autora tohto výroku, hoci som mal nemálo možností... Ale, snáď ako malý prejav pocty voči nemu, dovolím si svoju interpretáciu.

Ak sa na „presnosť“ pozrieme v širšom zmysle, teda nielen na časovú presnosť (dochvíľnosť), ukáže sa nám – vo vzťahu k druhému človekovi – aj presnosť vo vyjadrovaní, presnosť v spolupráci (spoľahlivosť), presnosť v pohľade na toho druhého človeka (odmietanie predsudkov, schopnosť empatie, ba dokonca láska, ako ten vzťah, ktorý najviac zodpovedá dôstojnosti človeka a každého medziľudského vzťahu). Potom mi to príde ako veľmi výstižné, nazvať presnosť úctou k človekovi.