Sila všednosti - sila pre všednosť. Rozhovor s Mickeym Gordonom

 

 

Čo dokáže všednosť? 

Prvé, čo asi nám viacerým napadne, je možno toto: zabiť výnimočné udalosti.

Prvýkrát je niečo úžasné, ale postupne, ako sa to opakuje, to „zovšednie“... a už to akosi nie je ono. Alebo zažijete niečo výnimočné, ale postupom času to akoby prekryje všednosť bežných dní... a ten zážitok kedysi – povieme – „už ani nie je pravda“.

Je to hrozné, že to tak je, ale akokoľvek je to hrozné, je to tak.

Nevyhnutne?

Asi áno. Ako sa hovorí, „prvý dojem urobíme len prvýkrát“. Zrejme to platí všeobecne: druhý a tretíkrát „to“ už nemôže byť ako prvýkrát. Jasné. Ide o to, či ten dynamizmus nevyhnutne musí ísť „dolu vodou“. 

Asi je dosť príkladov na to, aby sme mohli povedať, že nie. Sú veci, ktoré všednosťou-rutinou práveže zdokonaľujeme.

Skutočne, všednosť dokáže totiž ešte jednu vec: cibriť. Keď sa niečo opakuje, cibrí sa to, nemusí sa to nevyhnutne obrusovať až kým z toho nič neostane, ale môže sa to aj obrusovať, až kým sa to vybrúsi na drahokam.

Hm, aj láska?

Obdivujeme usmiatych starčekov, ktorí spolu prežili v manželstve povedzme 50, 60 a viac rokov. Samozrejme, je iné „prežiť“ a „prežiť“..., samotné trvanie času ešte nič zásadné neurobí – ani pozitívne, ani negatívne. Musíme pripustiť, že niekedy tým plynutím času sa v manželstve postupne rozplývajú ilúzie, nádeje, sny a ostáva len obyčajná „výdrž“. Áno, aj ona má svoju hodnotu. Ale nebudeme ju asi pokladať za ideál. Zrejme to teda bude celé v tom, ako prežiť ten spoločný čas...

Isteže, láska je v každej dvojici jedinečná, neopakovateľná a ťažko z tejto jedinečnosti robiť akékoľvek všeobecné závery. Ale ak môže byť užitočné vypočuť si úspešný príbeh každej takej dvojice a hľadať v ňom pre seba nejakú inšpiráciu, tak môže byť poučné porozprávať sa s niekým, koho všednosť bežných dní najprv skoro zabila, teda jeho vzťah, a potom, práveže ten vzťah, paradoxne, akosi podržala...

Mickey Gordon, basketbalový rozhodca, ktorý sa zaľúbil do ..., no úplne opačne žijúcej, zmýšľajúcej i cítiacej Ellen.

Dá sa zabudnúť na Paríž?

Jasné, že nie! Paríž je nezabudnuteľné miesto – najmä keď sa dozviete, že je tam pár vecí na videnie. (úsmev) Ako viete, my dvaja sme sa tam nielenže spoznali, ale sme tam prežili niečo úžasné, výnimočné – na výnimočnom mieste, a preto aj... hm, neopakovateľné.

Ibaže, my v angličtine, keď povieme „forget it“, nemyslíme tým vždy, aby niekto niečo doslova zabudol, ale aby to už nebral do úvahy, nemyslel na to, nenechal sa tým vyrušovať alebo ovplyvňovať. To bolo to, čo som pocítil, keď nás prepadla všednosť..., s jej problémami – a bolo nám obom smutno za tou náladou, atmosférou, pocitmi... z nášho Paríža. Vtedy zaznelo ono „Forget Paris“, ako nutnosť ísť ďalej... a pokúsiť sa nejako ten náš vzťah budovať tu – doma – kde to už je... nevyhnutne... iné.

Presne k tomu by som sa chcel dostať. Ale, ak dovolíte, možno najprv otázka o úplnom začiatku: ako ste sa vy dvaja, takí totálne odlišní, mohli do seba tak zamilovať? Už ste predsa obaja boli dospelí, zrelí ľudia – žiadni tínedžeri, čo nejaké rozdiely ešte neriešia...

To ten Paríž. (smiech) Ale nie. Viete, osud mi nenadelil, že by som v niečom vynikal. Akoby symbolicky, aj vzrastom som dosť malý. A pracujem medzi obrami, dokonca rozhodcu – to je paradox, však?

Ale k tomu, na čo sa pýtate. Nuž, predovšetkým, mal som sprevádzať telo svojho otca, s ktorým som mal veľmi zlý vzťah, do Francúzska, lebo tam si prial byť pochovaný. Ok, aký bol – taký bol, posledné prianie mu splním. Ale bola to dosť bizarná situácia. O to väčšmi, keď mi ho aerolinky niekde stratili. Na také situácie reagujem radšej humorom. Pri mojom vzraste reagovať zlosťou – no, skúšal som aj to, ale..., radšej to nechajme! (smiech). Navyše, z rovnakých dôvodov aj na ženy sa usilujem zapôsobiť najmä humorom..., veď aj – čím iným? Celkom dobre mi to takto fungovalo, na noc po zápase niekde v zapadnutom hoteli, v nejakom kúte Ameriky.

Ale tu bola Ellen... Bola síce vydatá, čo som ja najprv nevedel, ale – paradoxne – v jej manželstve jej najviac chýbal ...humor! Spomeňte si – práve takto mi vysvetľovala, ako sa mohla do mňa tak zaľúbiť, a ani sa len nezmieniť, že je už vydatá za niekoho iného: „Nedokázal ma rozosmiať.“

No, ja áno. (úsmev) A robilo mi to veľmi dobre. Aj jej. Nám obom. Preto ten Paríž... tých pár dní tam... bolo pre nás viac než dovolenka v prekrásnom meste!

Rozumiem. Humor vo vzťahu je určite nesmierne užitočný, z viacerých dôvodov. Ale – ako sa ukázalo – nestačí.

Jasné, že nie.

Prišla tá všednosť.

No, ešte nie. Najprv sme museli vyriešiť oceán problémov. V našom prípade doslova – Ellen bola v Paríži a svoju prácu tam milovala. Ja – cez oceán – v USA a tiež som svoju prácu miloval. Išlo o to, ujasniť si, ako je to s tou našou láskou v konkurencii s tými dvoma láskami k práci – a čo s tým spravíme. Resp., kto to spraví. Viete, že mne sa fakt nechcelo meniť prácu, v ktorej som bol dobrý... a iné som vlastne ani nevedel robiť. Zdalo sa mi, že Ellen to má ľahšie, vzdať sa tej svojej.

Vieme, ako to pokračovalo. Prežili ste veľmi turbulentné chvíle, hľadali ste spôsob, ako fungovať spolu, vyskúšali ste všeličo, zažili bizarné situácie, až to celé ...krachlo. A váš vzťah sa zachránil len akoby zázrakom.

Trochu vás poopravím: nebolo to zázrakom. Viete, práve tu sa totiž – v dlhodobom meradle – prejavila nejaká tá „sila“ našej všednosti. Povedal by som, že napriek verbalizácii, ktorú som už vysvetľoval, my dvaja sme nikdy na ten Paríž nezabudli! Ani sme ho neprestali brať do úvahy, či myslieť naňho. Naopak – práve on bol pre nás akoby hnacím motorom. Nie ako spomienka, ale ako uvedomenie si, čo spolu dokážeme. Teda čo dokážeme, keď sme spolu. Toto vedomie zošilo všetky trhliny, ktoré sme si narobili svojím nedokonalým úsilím nejako to „vyriešiť“, a ...vyriešilo to za nás – jednoducho, nezlomnou vôľou... ísť ďalej a spolu. Vlastne, to asi nie je „jednoducho“, všakže?

Prekvapilo ma, že vaši priatelia, ktorí vás počas toho celého vášho príbehu pomerne zblízka sledovali, poznali rôzne detaily celej tej neuveriteľnej farbistej mozaiky udalostí, vlastne ani nevedeli, ako to medzi vami celé skončilo.

Áno. Priatelia sú spoločníci na ceste. Je úžasné, keď ich tam máte. Ale v istých momentoch potrebujete byť sám so sebou. A nik viac. Ujasniť si, čo vlastne od toho vzťahu chcem a čo som ochotný pre to urobiť. Priatelia či priateľky príliš blízko vám tam môžu niekedy urobiť viac zla než dobra.

No nakoniec nik nevedel, ako ten neobyčajný príbeh vlastne skončil, či skončí... A niektoré ženy z toho už šaleli.

Bolo zábavné dozvedieť sa, že sme ich svojím spoločným príchodom na tie zásnuby vlastne ...všetkých prekvapili. Veď aj nás to oboch prekvapilo – stalo sa to totiž práve v ten večer, keď si oni v reštaurácii rozprávali náš príbeh. No, hlavné je, že to bolo príjemné prekvapenie! (úsmev)

Hm, predsa to však vyzerá trochu ako v rozprávke: je to na začiatku dobré, potom problém, väčší, ešte väčší, najväčší – a potom zrazu rozlúsknutie a... „žili šťastne až kým nepomreli“.

Ellen sa ma opýtala, ako to bude ďalej. Odpovedal som, že neviem. Ale ...obaja sme už zakúsili a vedeli jasne, čo nechceme. To je dobrý začiatok „druhého dielu“ – motív, aby sme už chceli hľadať riešenia akýchkoľvek problémov... len vnútri. Dá sa to pochopiť? (úsmev)

Áno, to áno. Pripomína mi to princíp solidarity: akékoľvek spoločenstvo, vrátane manželstva, sa udrží jedine vtedy, keď je medzi ľuďmi, čo ho tvoria, solidarita – povedomie spolupatričnosti. Lebo práve ono dáva motív riešiť problémy. Ak jej niet, ľudia idú od seba, spoločenstvo sa nevyhnutne rozpadne.

Váš odkaz na záver, prosím?

Nikdy nezabudnite na Paríž.

A ešte jedno: Nič nie je nemožné. To netvrdí len Toyota! (smiech)