Syndróm "vyhorenia" - voláme a chápeme ho vôbec správne?

 

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

• Ide o stav psychickej vyčerpanosti
• Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
• Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
• Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
• Všetky hlavné zložky syndrómu vyhorenia vychádzajú z chronického stresu

Takto ho opisuje wikipédia a myslím, že v podstate sa s týmto opisom väčšina odborníkov i bežných ľudí zhoduje, keď je reč o „vyhorení“.

Možno s dvoma poznámkami: Prvá: že totiž stres, ani chronický, nie je to isté ako vyhorenie, ktoré je kvalitatívne inou situáciou. A druhá: myslím, že medzi „vyhorením“ a „opotrebovanosťou“ je semantický rozdiel – k tomu sa ešte vrátim.

Je to teda vážna vec. Vyhorenie v práci, najmä v pomáhajúcej profesii, zásadným spôsobom vplýva nielen na samého človeka-pracovníka, ale aj na kvalitu jeho práce, takže je treba zbystriť pozornosť, keď sa tento jav šíri... a to sa deje už dávno. Preto stojí za odbornú reflexiu a ponuku serióznych riešení, najmä preventívnych (v primárnej, sekundárnej i terciárnej prevencii). Aj to sa deje už pomerne dávno, aj u nás.

Avšak, voláme ho vôbec správne? Nie je už v samotnom názve ukrytá de facto rezignácia voči tomuto syndrómu? Venujte, prosím, pozornosť ilustračnej fotke hore: je na nej zápalka, ktorá horí. Keď dohorí, hovoríme, že „vyhorela“. Dá sa vtedy ešte niečo urobiť? Obávam sa, že nie: vyhorené už viac nezahorí! Nemá totiž už čo horieť – všetko horľavé tam už bolo spotrebované a ...vyhorelo. Z popola život nevzkriesime. Vyhorenie je, skrátka, nezvratné.

Žeby zlý preklad? Nie – „burnout“ znamená to isté. V angličtine to dokonca znie ešte jasnejšie, vďaka jednoznačnému „out“.

Ponúka sa možnosť hovoriť azda radšej o „opotrebovaní“. Toto slovo hovorí o poškodení, spôsobenom používaním, nevhodným či dlhodobým, možno necitlivým, nešetrným a pod., ale v každom prípade o čiastočnom poškodení, resp. poškodení do určitej miery, nie o úplnom zničení.

Toto slovo má v sebe nádej na návrat, a zároveň ukazuje jednak pravú príčinu opotrebovania, ako aj spôsob návratu k plnej funkčnosti. Opotrebovanie spôsobuje najmä zlé zaobchádzanie! Keď to aplikujeme na pracovníka v pomáhajúcej profesii – jeho opotrebovanie si spôsobil buď on sám zlým zaobchádzaním so sebou v pracovnom prostredí, alebo jeho nadriadení s ním zle zaobchádzali, alebo celé prostredie s ním zle zaobchádzalo. Nielen dlhodobý stres, ale dlhodobý neprimeraný stres je pravou príčinou symptómov, ktorými telo, myseľ i duša postupne reaguje a dáva najavo svoju (celkovú) opotrebovanosť – a nutnosť reparácie.

 

Ako teda predísť opotrebovaniu? Myslím, že treba predovšetkým identifikovať, spomedzi prirodzených stresorov, (ktoré sú súčasťou každej pomáhajúcej profesie) tie neprimerané: či vlastné postoje, alebo požiadavky nadriadeného, alebo atmosféra a situácia na pracovisku. Ale to už je, samozrejme, na inú debatu, najmä osobnú a konkrétnu.

No, predsa – ešte jedna „perlička“. Nápadne často nachádzame aj v odbornej literatúre, pri výpočte jednotlivých etáp vyhorenia, na prvom mieste „etapu nadšenia“. Charakterizovaná býva napr. nejako takto:

Hm, čiže čítam správne, že nadšenie je prvým krokom k vyhoreniu, alebo dokonca začiatočným štádiom vyhorenia? To znamená, že prevenciou proti (budúcemu) vyhoreniu je nepracovať s nadšením! Och, to snáď nie! L

 

 

Jesenné predsavzatia III. (november)

Prichádza tretí jesenný mesiac a s ním ďalšia trojica mojich predsavzatí. Páči sa mi uvažovať o nich a písať si ich postupne na začiatok mesiaca v kalendári..., tak sa na ne chystať, zbierať odvahu J, energiu a odhodlanie. Isteže, sú to malé kroky a pre niekoho možno banálne, ale nie pre mňa, najmä ak ich chcem poctivo robiť každý deň a urobiť si z nich prípadne dlhodobé návyky – pozitívnu rutinu.

        a)      Starostlivosť o telo: maximálne 1 káva denne. Prečo? Čo je na káve nedobré, škodlivé? Nič také, najmä nie v takomto množstve. Ale mám dva dôvody. Na jeseň má väčšina z nás väčšie problémy s pitným režimom (než v lete, kedy smäd a pocit tepla, horúčavy si samy „pýtajú“ napiť). Nuž, a káva pôsobí celkom opačne – na svoje spracovanie v tele potrebuje vodu, čiže ju z tela práveže odčerpáva. Ak teda mám ťažkosť piť dostatok vody, a zároveň si ju ešte odčerpávam pravidelným pitím kávy (v mojom prípade dve denne), tak to znížim na polovicu.
A mám ešte jeden dôvod, psychologický. Chcem tým podporiť jednu kamarátku, ktorá má veľmi rada kávu, ale zistila, že jej zdravotne škodí, tak sa musela rozhodnúť celkom ju prestať piť. No, a má – samozrejme – abstinenčné príznaky. Preto jej chcem prejaviť solidaritu, aspoň takto na diaľku. A toto tu nepíšem prioritne pre ňu, ale pre nás všetkých (aj pre seba) – aby sme nezabúdali, že kedykoľvek sa chceme vzdať niečoho, čo sa nám stalo už návykom (zlozvykom), prídu nevyhnutne abstinenčné príznaky: naše telo, myseľ, VŠETKO nás bude veľmi naliehavo presviedčať, že to bol zlý nápad a v skutočnosti to nevyhnutne potrebujeme!!! A naše telo má veľmi presvedčivé nástroje, aby nám to dosť jasne dalo najavo. Pozor! Keď hovorím ľuďom, v rámci svojho poradenstva a sprevádzania zdravým životným štýlom, aby „počúvali svoje telo“, vždy zdôrazňujem, že to neplatí v tejto súvislosti – kedy, naopak, treba nepočúvať, lebo to nie je v skutočnosti „hlas“ nášho tela, ale hlas nášho zlozvyku – takže len vytrvať v dobrom rozhodnutí. Nebude to trvať večne a zbavenie sa zlozvyku prinesie očakávaný účinok, aj s benefitom, že sme si v čomsi dokázali rozkázať a ustáli sme to aj vtedy, keď to bolo náročné.

        b)     Starostlivosť o myseľ: pravidelne sa starať o poriadok. Výhodou toho, keď človek býva sám, je to, že – aj v súvislosti s poriadkom – si môže urobiť čo chce, kedy chce. Ale to je zároveň aj nevýhodou: že si to (všetko) musí niekedy urobiť ...a sám: ak to neurobím ja, tak to ...nebude urobené. A teda, ak to tu má nejako vyzerať (a byť zdravým prostredím, čiže toxickým pre choroby), je dobré tomu dať nejaký rytmus. Preto si to kladiem ako predsavzatie v tejto, druhej oblasti. Vidím to predovšetkým ako mentálny návyk, v duchu príslovia: „zachovaj poriadok a poriadok zachová teba“. Nikdy som v tom nebol veľmi dobrý, takže ...je to výzva. Viem. Preto som sa na to istý čas chystal. Spolieham sa, že aj tu platí, že telo, myseľ i duša má rado (a ocení) to, čo sa robí pravidelne. J

        c)      Starostlivosť o dušu: každý deň cintorín – po modliť sa za blízkych, čo už sú na druhej strane, a zároveň ich prosiť o modlitbu. A tiež za niekoho, za koho sa nik nemodlí. Volá sa to „spoločenstvo svätých“ (presnejšie: „vospolnosť“ – communio, teda povedomie spolupatričnosti – to, čo živí solidaritu). Je to hlboký a intenzívny vzťah vzájomnej podpory, povzbudenia, posily medzi ľuďmi, ktorí sa usilujú o to isté – žiť poctivý vzťah so svojím nebeským Otcom. A obidva tieto vzťahy idú poza obmedzenia priestoru i času, takže dokonca i smrti. Presne toto si chcem prehĺbiť (už na tom pracujem niekoľko rokov). Cintorín sám o sebe, ani plno sviečok a kvetov okolo to neurobí. Ale tá cesta tam, každý deň, a tiež chvíľa ticha v modlitbe, každý deň – verím, že to má svoj silný potenciál... Toto nie je návyk, ktorý si chcem zaviesť celoživotne, zrejme by som to organizačne nezvládol. Ale ako takú novembrovú mesačnú „kúru“ toho vzťahu.

 

Pozn. na záver: koniec jesene – koniec predsavzatiam? Nie. Myslím, že sa mi tento model práce na sebe „po malých krokoch“ celkom osvedčil. Budem v ňom pokračovať, možno nie každý mesiac tri (z každej oblasti), ale v iných počtoch, podľa aktuálnej potreby či pocitov. Ale „malá cesta“ je naozaj dobrý spôsob ako dôjsť do cieľa, teda pokiaľ nechýba na nej vytrvalosť. (Inak človek urobí len pár malých krokov a – vidiac, že ešte nikam nedošiel – ho to „prestane baviť“.)

Takže idem ďalej, ale už viac dôverne, sám so sebou, sám pred sebou. Zverejňovanie svojich predsavzatí má, okrem zjavných benefitov, aj svoje úskalia...