Za Benediktom XVI. - Prečo láska-nádej-viera?

 

Mal som tú česť učiť sociálnu náuku Katolíckej cirkvi v Trnave, v Ružomberku i v Krakove.

Učil som ju najprv historicky a neskôr na základe podstatných tém, ktoré Cirkev predkladala do sociálnej diskusie - od toho najužšieho "poľa", ktorým je manželstvo a rodina, až po to najširšie, ktorým je medzinárodné spoločenstvo, mier a zodpovednosť za planétu.

Pokladal som za podstatné vychádzať pri tom nie z nejakých interpretácií, ale priamo z prameňov, teda z cirkevných dokumentov. (Dostal som k tomu výborný základ - v rodine, čo sa týka postoja, a na univerzitách, kde som študoval, čo sa týka poznania.) 

Keď nastúpil na miesto Petrovho nástupcu Jozef Ratzinger, Benedikt XVI., prekvapil mnohých témou svojej programovej encykliky - Deus caritas est "o kresťanskej láske". V skutočnosti to nebolo až také veľké prekvapenie, aspoň pre tých, ktorí chápali kontinuitu jeho pontifikátu s predchodcom, Jánom Pavlom II., a neuniklo ich pozornosti jasné nasmerovanie Cirkvi do tretieho tisícročia práve akcentom na podstatu kresťanstva, teda na svedectvo lásky (pozri apoštolský list Jána Pavla II. Novo millennio ineunte).

Nejdem to tu do hĺbky rozoberať. Ale nasledujúca Benediktova encyklika bola venovaná nádeji (Spe salvi). Potom prišla jedna "sociálna" v tradičnom zmysle slova, Caritas in veritate. A nakoniec sa očakávala, "logicky", ešte jedna o viere - tú napokon publikoval pápež František, s vysvetlením, že je to výsledok spoločnej reflexie. Encyklika má názov Lumen fidei.

A tak som sa, aj ako veriaci človek, aj ako učiteľ, dostal pred otázku, prečo tieto tri témy a prečo v tomto poradí.

Tu je, s dovolením, moja vlastná interpretácia. (Veľmi som dúfal, že počas jedného môjho výnimočného pobytu v Ríme, už po Benediktovej abdikácii, sa mi podarí stretnúť sa a stráviť s ním aspoň päť minút, aby som sa ho mohol opýtať, či to vidím správne, ale nevyšlo to. Nevadí. Azda sa ho na to budem môcť opýtať raz, potom...)

Takže prečo pápež kladie taký dôraz na kresťanské "teologálne" čnosti, teda tie, ktoré nás spájajú s Bohom? Až taký, že im venoval svoje najdôležitejšie pápežské dokumenty. Myslím, že preto, lebo v nich je podstata našej kresťanskej existencie, ako aj zdroj "energie" na to, ako tú kresťanskú existenciu zrealizovať vo svojom každodennom živote, napriek slabostiam, pádom, zlyhaniam, pochybnostiam, či okolnostiam atď.

Tieto tri čnosti bývajú zväčša predstavované v poradí "viera - nádej - láska" (zrejme podľa toho, ako ich uvádza sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom).

Prečo teda Benedikt XVI. zvolil iné poradie?

LÁSKA ako prvá - lebo... je prvá. Ona je tá najdôležitejšia, najtypickejšia a - úprimne - aj najťažšia v celom kresťanskom živote. Na nej však stojí a padá tento život, či už ho vnímame u jednotlivca, alebo v ktoromkoľvek cirkevnom spoločenstve. 

Kde teda vziať na ňu silu a vytrvalosť?? 

Odpoveď je: v nádeji.

NÁDEJ, ako ju charakterizuje pápež Benedikt, je istota cieľa, ktorá dáva silu robiť práve tie kroky, ktoré k tomu cieľu vedú. Ona je teda tou vnútornou motiváciou vytrvať v dobrom.

Lenže kde vziať tú istotu?? 

Odpoveď je: vo viere.

VIERA je "svetlo", ktoré osvecuje celú našu životnú cestu, tým umožňuje porozumieť jej a žiť v láske, a zároveň robí z nádeje skutočnú energiu života. 

 

Vďaka, Benedikt XVI., za túto i mnohé ďalšie lekcie. Kiežby sme na ne nezabudli a neponechali ich len historikom...

Denník – moja „bútľavá vŕba“

 

 

 

Už sv. Ignác v 16. storočí odporúčal, aby si človek pri rozhodovaní sa o niečom dôležitom svoje myšlienky zapísal. O pár storočí neskôr túto radu podporili aj poznatky z neuropsychológie, vychádzajúc z toho, že keď človek nad niečím uvažuje, používa pravú hemisféru mozgu, zatiaľ čo na písanie používa ľavú hemisféru. To znamená, že keď svoje myšlienky „pretavujeme“ do konkrétnych slov, aby sme ich mohli dať na papier, zapojíme do tohto procesu celý svoj mozog – a nezriedka na vlastne prekvapenie zistíme, že sa nám vyjasnilo vo veciach, o ktorých sme uvažovali.

Pred dvoma mesiacmi mi tieto rady zarezonovali v prednáške českého kolegu, ktorý pri téme starostlivosti o mentálne zdravie opisoval svoje skúsenosti s holistickým prístupom k zdraviu – a odporúčal písať si denník svojich myšlienok, aby sme ich vedeli lepšie „uchopiť“.

V detstve, resp. v puberte som si písal denník. Už si nespomínam, prečo presne, ani čo ma neskôr priviedlo k tomu, že a kedy som s tým prestal. Pripúšťam, že mi to mohlo vtedy prísť akési príliš „dievčenské“, romantické, precitlivené, málo „chlapské“. Možno ma v jednom i druhom ovplyvnila vtedy veľmi obľúbená kniha M. Quoista „Láska, ale aká“, ktorá bola písaná formou dievčenského denníka.  

Neskôr, počas  štúdia na univerzite a tesne po (1989 – 1994) som si viedol ešte taký „mesačník“, kde som si – možno pre budúcnosť? – zachytával dôležité udalosti, stretnutia, či nejako významné úvahy v mesačnej perióde, teda vždy na konci mesiaca spolu, na jeden list môjho (celoživotne obľúbeného) karizbloku. Koncom decembra, keď som chcel poďakovať za prežitý rok, mi boli tieto poznámky výbornou pomôckou spomenúť a uvedomiť si, čo všetko som v daný rok prežil. Alebo mi to pomáhalo sledovať s odstupom času vývoj mojich myšlienok či pohnútok k rôznym rozhodnutiam, ktoré sa rodili dlhšie. (Žiaľ, nie vždy som to vzal do úvahy.)

Dnes však cítim potrebu lepšie sa zorientovať v tom, čo prežívam a ako k tomu pristupujem, lepšie sledovať svoje myšlienky, hodnotenia udalostí svojho života, dôležitejších i tých bežných. A najmä akoby „nekrútiť sa v kruhu“ svojich myšlienok, s ktorými – ako kedysi hovorieval J. Satinský – ani sám nesúhlasím. J Preto ma nápad písať si denník zaujal a pustil som sa doňho.

Už dva mesiace teda každý večer, keď už idem do postele, vytiahnem karisblok a zapíšem si..., čo mi práve ide hlavou. Zväčša si to nijako nepripravujem. Často je to sumár dôležitých udalostí toho dňa, ale nejde mi o nejaké zachytenie toho, čo som prežil. Je to skôr reflexia udalostí, myšlienok, pocitov, modlitieb... v tomto špecifickom období môjho života.

Raz som sa prichytil pri tom, že som písal akoby pre niekoho, kto sa jedného dňa bude náhodou chcieť prehrabávať v mojej pozostalosti. Ale to nechcem! Nemám záujem písať svoje pamäti, aspoň nie formou dennej reflexie svojich myšlienok a úvah, teda denníka. Chcem však dať na papier to, čo prežívam – aby som to mohol lepšie ja sám porozumieť a snáď aj riešiť. Takže som si to rýchlo ujasnil a „vyčistil“ motívy.

Napokon, má to ešte jeden psychologický efekt: dám zo seba – vyrozprávam to, čo práve prežívam. Denník mi je onou „bútľavou vŕbou“, ktorej sa môžem vyžalovať – obrazne i doslova. To pokladám za veľmi dôležité, najmä pre moju povahu a pre túto chvíľu.

Takto mi tento, dnes už pravidelný zvyk – ako sa hovorí – dáva zmysel. Fakt je, že po pár minútach písania (zväčša sú to jedna-dve strany) je už aj moja večerná modlitba celkom jasná, krátka, „trefná“. A idem spať s čistejšou hlavou.

A teraz, na konci roka – okrem toho, že si v jeden deň v tichu dôkladne prelistujem svoj diár, aby som si pripomenul udalosti tohto roka a dôkladne za ne poďakoval Bohu i ľuďom, ktorých sa týkali – prelistujem aj svoj denník (to už rýchlejšie, lebo už je toho viac než 100 strán). Som si istý, že mi to pomôže byť konkrétnejší a nezabudnúť na nič dôležité.

Chcete to skúsiť tiež?

Stretnutie s Bohom uschopňuje stať sa darom – rozhovor s Mackenziem Phillipsom

 

 

Na Vianoce nechceme podľahnúť stereotypu tejto konzumnej doby, ktorá vidí vo (všetkých) sviatkoch len príležitosť na míňanie peňazí. Ani nám asi nestačí len sa stretnúť ako rodina a ...prežiť spolu nejaký slávnostný obed, chvíle pri stromčeku, isteže milé a príjemné, ale predsa... Chceme ísť hlbšie. A keď ideme hlbšie, nemôžeme opomenúť, že je to spomienka na betlehemské Vianoce. Avšak, aj tu, ak by to mala byť len spomienka, bolo by to málo.

Takže kľúčová otázka je: Ako si na tú „svätú noc“ spomínať dnes?

Myslím, že kľúčové posolstvo Vianoc je, že Boh chcel „prebývať medzi nami“ (presnejší preklad je „rozložil si stan uprostred našich (stanov)“). Takže, chcel nás obdarovať samým sebou, a to v podobe, aká je pre nás prijateľná – totiž, v tej našej, ľudskej. Načo? O tom nám hovorí celý jeho život, a najmä jeho vyvrcholenie.

Spomienka, či slávenie Vianoc nie je teda len oslavovaním toho, že sa toto stalo kedysi pred dvetisíc rokmi a ovocie Božieho vtelenia trvá dodnes. Je to pozvanie... stať sa tiež darom. Práve v tom spočíva to „ovocie“ v nás.

Ako na to?

Nik nemôže dať, čo sám nemá (nevlastní). Takže stať sa darom dokážeme len vtedy, keď si sami plne uvedomíme, že sme obdarovaní. Tu sa asi viac hodí jednotné číslo: ...keď si každý z nás uvedomí, že je obdarovaný. Je to celé o láske. A tú dokážeme dávať len, keď si uvedomíme, že sme milovaní. (V tomto je kresťanstvo jedinečné – že nehľadá naplnenie lásky u iného človeka, ale Boha vidí ako toho prvého, ktorý nás miluje. A keď si toto uvedomíme, dokážeme aj my milovať, bez ohľadu na „spätnú väzbu“!)

Uvedomíme si to, keď ho... stretneme, zažijeme. To je niečo, čo sa nedá racionálne si privodiť – ako poznanie, ani emocionálne si vsugerovať – ako pocit. Jedine prijať. Lebo tá ponuka „zhora“ tu je stále, pre každého, v každých okolnostiach. A ...na Vianoce sú to tie krajšie okolnosti. J

Skúsme sa na túto tému, na tému všetkopremieňajúceho stretnutia s Bohom, porozprávať s niekým, kto má v tejto veci veľmi zvláštnu životnú skúsenosť, a to je pán Mackenzie Phillips.

 

Ako sa dá stretnúť Boha?

No, s touto otázkou ste na veľmi zlej adrese... Ja som po ničom takom netúžil, predsa. A to posledné, čo by mi napadlo, je práve niečo takéto si vymyslieť.

Ospravedlňujem sa. Očakával som túto odpoveď, preto som sa tú otázku opýtal celkom úmyselne. Išlo mi o to, aby bolo hneď od začiatku tohto rozhovoru čitateľom jasné, že to, o čom sa budeme rozprávať, je niečo nadprirodzené..., resp. niečo nad-prirodzeného pôvodu, čo sa prirodzene nedá ani vyvolať, ani spôsobiť, ani predstaviť si, ani nič také.

Opýtam sa teda inak: čo sa to vlastne s Vami stalo na tej ceste do hôr?

Podľa lekárskeho vyjadrenia? Po búračke na tej križovatke som upadol do stavu podobného klinickej smrti. A v takýchto stavoch už mnohí opísali všelijaké nevysvetliteľné zážitky. Hm, zrejme však nik až také detailné, tak dlho „trvajúce“ a také... nezvyčajné. (Úsmev.)
Ale keď sa nad tým zamýšľam z tohto pohľadu, myslím, že – vzhľadom na moju povahu – sa aj tu Boh ukázal ako skvelý Otec, ktorý dobre pozná svoje dieťa, totiž mňa. Myslím, že keby sa mne stalo niečo také, ako opisujú mnohí ostatní – že vidím, ako ma vezú na operačnú sálu, vznášam sa niekde pod plafónom... a potom by som tam niekde vo veľkom svetle stretol Boha, bol by som asi ešte oveľa nevrlejší než keď som si myslel, že som sa tej búračke vyhol, do tej chatrče som došiel a stalo sa to všetko tak, ako som to opísal.

Áno, tá delikátnosť Božej lásky, ktorá sa usilovala o Vás, z toho celého priam sála.

Hnevali ste sa na Boha po tých tragických udalostiach s Vašou Missy?

Tak by som to nepovedal. Nemal som s ním taký blízky vzťah, že by ho sprevádzali silné emócie, pozitívne či negatívne. Skôr by som povedal, že som si dosť naliehavo kládol otázku, prečo ponechal svet tak veľmi napospas jeho vnútorným zákonitostiam, a najmä ľudskej slobode. My sme tú slobodu jedného šialenca zažili na vlastnej rodine... a moja milovaná Missy... na sebe. Pripravil ju o život! Nemohol som to pochopiť. Zápasil som s myšlienkou, či tá naša viera nie je predsa len ilúzia. Vlastne, ani som veľmi nezápasil – smútok ma postupne privádzal k tomu, aby som tej myšlienke podľahol.

Zážitok v chatrči, resp. kdesi v lese za ňou... to, ako vieme, zmenil.

S Bohom v Najsvätejšej Trojici osôb som prežil neuveriteľný víkend - celé tri dni! Teda, takto som to prežíval ja, rozumiete? Nebol to nejaký neurčitý čas. Bol tam aj spánok. Skrátka, trvalo to dosť dlho. A Boh, raz jedna, potom druhá a potom tretia Osoba... sa usilovali o to, ukázať mi, že ma milujú. Spočiatku mi to prišlo nepochopiteľné, že toto je Boh. Potom zas nepochopiteľné, že ak ma tak miluje, prečo Missy tak strašne zomrela. A napokon, že to všetko má čosi spoločné s mojím vlastným otcom a mojím detstvom, teda s mojím posudzovaním udalostí... 

Zdá sa, že Boh zinscenoval výnimočné stretnutie, lebo mal s Vami a s Vašou rodinou iný plán než aby vás všetkých pohltil smútok a zničilo vám to celú rodinu.

Keď som už akosi prijal, s kým mám tú česť..., som sa ho na to opýtal. A povedal mi: „Preto si tu, aby si sa naučil mať rád.“ Stvoril ma pre lásku. A ja som si myslel, že milujem. Aspoň teda svoju rodinu. Ale On (či Ona) mal pre mňa ešte väčšiu lásku...

Hm – „On či Ona“? Pápež Ján Pavol I. sa vyjadril, že „Boh je náš Otec, ale ešte viac je naša Matka“...

Áno. Otec i Matka. Keď tak teraz o tom uvažujem, oboje pochádza od neho, takže – ako som to zažil – voči nám je ...oboje. A kľudne mení jednu podobu za druhú (úsmev).

Nie je to tak, že by sme si podľa svojho biologického otca mali predstavovať Boha-Otca (to bol zrejme môj veľký problém), ale práve naopak: podľa Boha-Otca máme pozerať na otcovstvo ako také – a aj na svojho otca, so zhovievavosťou voči tomu, že nie je dokonalý, ale je len človek, tiež mal nejaké svoje vlastné detstvo, a jeho otec tiež... a tak až k Adamovi. Dôležité je pamätať na to najmä potom, keď nás Boh obdaruje vlastnými deťmi a staneme sa pre nich otcami. Boh je ich skutočný Otec a my sa len usilujeme nejako to jeho otcovstvo v sebe pre nich odzrkadľovať, či ako by som to povedal... A takisto je to s materstvom matiek.

Podarilo sa Vám to nejako zmeniť u seba, po návrate z tej Chatrče?

No, stále som len človek (úsmev). Ale už si lepšie uvedomujem, čo chcem aby moje deti videli, keď pozerajú na mňa; čo chcem, aby počuli, keď sa rozprávajú so mnou; čo zažili..., a najmä, čo chcem, aby cítili zo mňa. Keď som odchádzal z Chatrče, Boh mi povedal: „Každou láskavosťou meníš celý vesmír k lepšiemu.“ Vtedy som pochopil, že Boh tvorí vesmír z jeho pohľadu v jedinom okamihu, ale z toho nášho pohľadu, v ktorom je čas a priestor, ho tvorí v priebehu celých dejín – a na to, aby „bol dobrý“ pozval aj nás, aby sme sa podieľali – vo svojej maličkej miere, ale predsa. Teraz už pozerám na všetko, čo robím, a hlavne na všetky svoje vzťahy, celkom inak!

„Papa“ – „tato“, tak máme prekladať ono originálne „Abba“?

O slovo nejde. Ide o ten vzťah malého dieťaťa, ktorý všetku svoju dôveru vkladá do Otca.

Vlastne, možno ide aj o to slovo, keď Ježišovi tak ležalo na srdci, aby nám ho predstavil práve týmto slovom! Predsa – modlitba je dialóg a v ňom sú aj slová dôležité, lebo vyjadrujú vzťah, v ktorom ten dialóg prebieha. Je to iná atmosféra, keď svoju modlitbu začnem „Our Father“ (Otče náš), a keď ho oslovím „Our Papa“ (Náš tato, tatinko)... Chápete? Tie slová, ktoré budú nasledovať, už budú iné... dôvernejšie, dôvery-plnšie.

Keby ste to veľké bohatstvo, skoncentrované do toho jedinečného víkendu, mohli zhrnúť do jednej vety, čo by ste nám zanechali ako odkaz?

Viete, nikomu neprajem taký zážitok, akým sme si prešli my ako rodina. Ale každý má niečo, čo ho trápi. Takže môj odkaz je: Je jedno, čím si prechádzaš. Hlavné, že na to nie si sám/sama!

Papa je tu... Aj Mama... Aj Ježiš. Aj tá úžasná Saraju, o ktorej nevieš, „odkiaľ veje“..., a zbiera všetky tvoje slzy ako drahocenný poklad, ktorým potom zaleje a dá život niečomu krásnemu. (Úsmev.)

 

Liečiť (liek) – uzdravovať (zdravie)

 

Vyzerá to celkom jasne: obidva pojmy by mohli znamenať to isté – ten druhý pojem hovorí o cieli, prvý o tom, čo je cestou k nemu. Želateľným stavom človeka, ktorý je chorý, je „vyliečiť sa“ – „vyzdravieť“. (Napr. v angličtine majú obidva pojmy ten istý koreň: „to heal“ – liečiť, „health“ – „zdravie“.)

Máme lekárov, lieky, liečiteľov. Máme zdravotníctvo, zdravovedu, ozdravovne, zdravú stravu či životný štýl.

Apropo – „zdravá strava“. Je zaujímavé, že týmto pojmom nazývame potraviny, ktoré samy sú zdravé (nenapadnuté nejakým hnilobným či iným degradačným procesom), a zároveň podporujú zdravie tých, ktorí sa nimi stravujú. Takto to musí byť – len zdravý strom prináša zdravé ovocie. Ak chceme mať zdravé deti, musíme myslieť na zdravie rodičov, ešte skôr než ich počnú. (O tom inokedy.)

Táto myšlienka pomáha tým, ktorým ide o zdravie, aby pamätali na to, čo k nemu vedie. Napokon, výsledky ich usvedčia, či ich konanie, odporúčania, sprevádzanie naozaj vedie k zdraviu (udržať si ho – prevencia, alebo znovu ho nadobudnúť).

Prečo píšem o „tých, ktorým ide o zdravie“? Nejde oňho všetkým?

Hm, kiežby!

Zrejme nie som jediný, kto si uvedomuje krízu lekárskeho stavu, obzvlášť viditeľnú v týchto dňoch.

Nemám záujem ísť do detailov. Skôr ma zaujíma koreň problému. Myslím, že mnohým „ide viac o liečenie“, o ten proces, než o jeho výsledok. Nezapierajme si: máme v našej kultúre vžitú predstavu lekára – záchrancu života. Ale od polovice minulého storočia medicína je pod tlakom dvoch potenciálne či reálne nebezpečných tendencií, s istými špecifikami u nás.

Prvou je neriadená špecializácia. Bol to v tom období všeobecný jav, vo všetkých vedách sa hlásala potreba špecializovať sa, na hlbšie poznanie. Výdobytky vedy a techniky, sto rokov po priemyselnej revolúcii, už akoby znemožňovali všeobecné poznanie, poznatkov bolo toľko, že bolo aj nutné vybrať si konkrétnu oblasť a ísť v nej viac do hĺbky. Je to určite rozumný nápad a v mnohých vedách priniesol obrovský rast poznania. Aj v medicíne. Ale bolo tu riziko, že sa môže stratiť zo zreteľa všeobecný pohľad na človeka. Aby sa to nestalo, celkovú starostlivosť mal mať na starosti „všeobecný“ lekár, kým špecialisti mu mali pomáhať (...) v tom, kde jeho kompetencie už nesiahali, nemohli siahať. Ibaže, rýchlo sa lekárska odbornosť začala „merať“ podľa miery špecializácie. Áno, aj všeobecné lekárstvo je jednou z atestácií, ale v zmýšľaní drvivej väčšiny lekárov je to tá podradná, menej odborná, menej zaujímavá.

Takže zbohom idea pomoci všeobecnému lekárovi – práve špecialisti sa stali tými, kto sa stará o liečbu. Ťažko sa to počúva, ťažko zrejme aj číta (a verte, že ťažko aj píše), ale často sme svedkami, že jednotliví špecialisti ani zďaleka nespolupracujú tak, ako by si žiadalo vedomie, že telo človeka (úmyselne sa vyhýbam pojmu „pacient“) je jeden organizmus, v ktorom je všetko so všetkým poprepájané množstvom zásadných väzieb.

Asi netreba ísť ani tu do detailov. Pokladám to za potenciálne nebezpečnú tendenciu, ktorá redukuje človeka na „chorobou postihnutý orgán“. Nápadne často sa pri tomto prístupe postupuje bez náležitého ohľadu na to, čo zvolený postup spôsobí vo „zvyšku“ tela – to je totiž už starosť niekoho iného.

Na okraj tejto témy treba pripomenúť, že kedysi za komunizmu štúdium medicíny bolo pokladané za prestížne, lukratívne. To by mohlo zodpovedať jej významu v živote. Ale v praxi to znamenalo, že okrem naozaj malého počtu výnimiek, na túto školu sa dostali len deti „režimom preverených rodičov“, rozumej papalášov, pre ktorých „syn, príp. dcéra na medicíne“ bol značkou prestíže v spoločenskom rebríčku. Ale nie preto, že by tým rodič mohol vyjadriť svoju hrdosť na šikovnosť svojho dieťaťa, ale skôr hrdosť na svoju vlastnú politicko-manažérsku schopnosť dostať (pretlačiť) ho na túto školu, vzhľadom na veľmi malý počet prijímaných študentov oproti počtu prihlásených. Dá sa ľahko vytušiť, že záujem o zdravie človeka u tých mladých ľudí často vôbec nebol to podstatné, a tiež sa dá vytušiť morálny profil rodín, z ktorých pochádzali a ktoré formovali ich vlastný hodnotový systém. A napokon, aj postoj k škole a štúdiu, ktoré im bolo predkladané ako „prestíž“, a nie ako ...služba. Táto generácia lekárov je teraz na rozhodujúcich miestach v zdravotníctve, a tiež formuje novú generáciu na lekárskych fakultách.

Poznáte skvelých lekárov, ktorí sa úplne vymykajú tomu, čo som práve napísal? Aj ja. Ale uznajme si úprimne, s príslušnou bolesťou v srdci, že sú skôr výnimkou než pravidlom. Preto som pokladal za potrebné poukázať na jeden koreň problémov u tých, čo sú „pravidlom“.

A ešte je tu druhý. Lekárska veda sa vo svojom prístupe k chorobe zameriava jednak na proces a jednak na prostriedky, ktoré tu používa – a v tejto veci, samozrejme, úzko spolupracuje s farmaceutickým priemyslom. Pre každý „priemysel“ však platí zásada: čo najlacnejšie vyrobiť – čo najviac predať. V tom prvom aspekte, normy, prijaté vo vyspelých štátoch, relatívne úspešne bránia nejakým „skratkám“, takže farmaceutická výroba je vo všeobecnosti dosť finančne náročná. Cenou za to a tým, čo jej to umožňuje, je ten druhý aspekt. Znie to zle, ale podobne ako zbrojársky priemysel potrebuje vojny, inak nemôže fungovať (totiž tvoriť zisk), tak farmaceutický priemysel potrebuje choroby.

Toto už nie je potenciálne, ale celkom reálne nebezpečná tendencia. Tlak, ktorý vyvíjajú farmaceutické spoločnosti na lekárov, nie je len súčasťou konkurenčného boja medzi nimi navzájom, ale aj spoločnej vôle ovládnuť lekárov a dostať ich do svojich služieb. Kto je voči nemu imúnny?

Na túto tému sa toho popísalo už veľa, isto ani toto nemusím rozoberať do detailov. Zrejme poznáme tento alebo podobný obrázok:

Poslednou významnou „kvapkou“ do krízy lekárskeho stavu je prístup zdravotných poisťovní, ktoré im preplácajú „výkony“. Už aj neodborný pohľad na to, ktoré výkony a ktoré ako, ukazuje, že tu nejde o zdravie, ale o „manažment choroby“. Podľa toho, cieľom lekárskeho pôsobenia nie je vyradiť človeka zo systému (uzdraviť ho).

Samozrejme, treba mať na zreteli aj to, že zdravotný stav obyvateľstva (napr. u nás) je vo všeobecnosti na nedobrej úrovni, takže skutočnosť, že popri tom, ako lekár lieči jeden problém, objaví aj ďalšie – je, skrátka, fakt. Nie vždy to ide tak, že problém (choroba) sa vylieči a hotovo. Nie vždy stačí pozvať si vyliečeného človeka na kontrolu o rok, či o dva. A najmä, spolupráca chorého na procese jeho liečby (uzdravovania) je často žalostná. (Aj o tom inokedy).

To, čo som chcel zdôrazniť, je rozdiel medzi liečbou a uzdravovaním. Lekári sa, žiaľ, príliš často zameriavajú na liečbu. My, ľudia, ktorí prípadne trpíme nejakou chorobou, by sme sa mali zameriavať na zdravie. Asi je to aj logické: chceme sa liečiť, alebo chceme vyzdravieť? Takže by sme mali hľadať všetky cesty, ktoré k nemu vedú, resp. všetky prostriedky (čo môžem, či musím urobiť ja sám, a čo môže, či musí urobiť lekár) – a keď ich nájdeme, držať sa ich. Je to predsa naše zdravie.