S kamarátom Ferkom sme mali v Ríme taký dobrý zvyk: z času na čas sme si dohodli spoločnú duchovnú obnovu. Program bol jednoduchý: pár hodín ústrania, pomedzi to dve tri spoločné modlitby a krátky príhovor, ktorý si pripravil každý z nás. Bolo to jednoduché a skvelé.
Spomínam si na jeden taký jeho príbeh-príhovor.
Pred pár dňami som sa bol prejsť tu na okolí. Cestou som našiel plechovku od koly a tak som si ju chvíľu kopal pred sebou. Chcel som ju takto dopraviť až k nejakému kontajneru, kde by som ju vyhodil, ale dlho žiaden nebol. Takže to celé trvalo možno aj pol hodinu. Nakoniec som kontajner našiel a plechovku vyhodil. Keď som včera bol v meste, pristihol som sa, že všade vidím plechovky od koly – skrátka mi padli do oka.
Pointa? Na čo zameriaš svoju pozornosť, to sa Ti zrazu objavuje akoby samo pred očami.
Tento príbeh je pravdivý a náš zrak naozaj takto funguje. Keď ho sústredíme na nejaký predmet, zvykne si naň a následne ho v zornom poli akoby automaticky identifikuje. Podobne je to však aj s tým, čo by sme mohli nazvať „duševný, resp. duchovný zrak“ – zameranie pozornosti našej mysle a našej duše.
To vysvetľuje, prečo napr. úspešní obchodníci „zbadajú“ príležitosť k obchodu tam, kde si ju (ešte) iní nevšimli; prečo ľudia, úspešne zamilovaní J, vidia spojitosť s milovanou osobou aj v tom, kde by to nikomu inému ani nenapadlo a pod.
Je to celé o ... hm, sústredení sa.
Prečo „hm“? Lebo sa mi zdá, že to je jedna z „komodít“, ktorá sa v súčasnej kultúre a civilizácii stáva mimoriadne vzácnou.
Veľmi pekné a trefné 🙂
OdpovedaťOdstrániť