Nenechajme si tento deň "prekĺznuť pomedzi prsty". Spomeňme si, že sľúbila "dážď milostí", až bude raz v nebi, teda pri ich zdroji. O tom, že dobrotivý Otec jej ich bude chcieť dať na rozdávanie, nemala ani najmenšiu pochybnosť. :-)
Za veľa jej vďačím. Aj za odvahu veriť, že do neba sa dá prísť aj malými krokmi, ak budú z lásky a ak ich bude dostatok...
Ale aj za niekoľko mimoriadnych zážitkov. Vďaka nej som sa napr. dostal na súkromnú audienciu k pápežovi Jánovi Pavlovi II., ešte predtým som - spolu s kamarátmi - trochu oživil v Ríme tradičnú pútnickú atmosféru ;-). Vďaka nej som neurobil fatálne nesprávny krok vo veci môjho životného povolania. Ona ma veľmi originálnym spôsobom držala v určitej úrovni duchovného života počas rokov môjho štúdia. Vďaka nej a našej láske k nej som zažil veľa úžasných hudobných zážitkov a napokon, keď mali prísť jej relikvie na Slovensko, dostalo sa nám pocty privítať ich v Bratislave, hudobno-slovným pásmom, ktoré ...som viac dostal než vytvoril.
Preto, pri príležitosti jej okrúhlych narodenín som sa rozhodol, že sa s týmto pásmom podelím verejne. Nech poslúži, ak môže.
TEREZKA - UČITEĽKA
Scenár
Osoby a obsadenie:
1. hlas – žena (komentár)
2. hlas – muž (komentár)
3. hlas – dievča, mladá žena (myšlienky sv. Terezky)
4. hlas – žena (meditácie)
5. hlas – muž (meditácie)
Piesne sú z albumu Malá cesta od Stana Košča, vyd. KVAS, 1993 - predstavené naživo
4.hlas:
Keď sa zahľadíme na množstvo obrazov a sôch svätej „Terezky Ježiškovej“, ktoré nachádzame v našich kostoloch, môže sa nám pred očami objaviť osoba mladej usmievavej rehoľnej sestry s náručou plnou ruží – azda teda zodpovednej za kláštornú záhradu, ktorá zrejme plnila túto službu s takou oddanosťou, že jej to zaslúžilo nebo... a s určitou nadsázkou i pozdvihnutie na oltáre. Môže sa nám zdať naozaj zvláštne, čo na nej Cirkev videla také výnimočné... a taktiež naši predkovia, keď jej podobizňami priam posiali celé Slovensko. Rovnako nepochopiteľné by sa mohlo javiť vyhlásenie tejto svätice za Učiteľku Cirkvi, ústami sv. Jána Pavla II. Vari tu pápež, možno už i pod bremenom veku, podľahol emóciám, keď túto jednoduchú rehoľnú sestru zaradil medzi takých velikánov teologickej reflexie, akými sú ostatní Učitelia Cirkvi?
5.hlas:
Tušenie, že stojí za to poodhaliť onen „závoj“, ktorým – zrejme nechtiac – ľudová zbožnosť zahalila a možno miestami celkom prekryla skutočnú tvár tejto veľkej svätice, nás dnes priviedlo aj sem, na záver deväťdňovej prípravy a v predvečer príchodu jej relikvií na Slovensko.
4.hlas:
Áno, Terezka – ako si sama priala, aby bola nazývaná a ako si ju teda dovolíme oslovovať i dnes večer – nie je žiadna romantická kvetinárka, rozsýpajúca ruže zo svojho náručia. Túto metaforu použila na sklonku svojho života, keď si v pevnej nádeji na svoju spásu úprimne želala, aby z neba mohla „plným priehrštím“ rozdávať „ako dážď ruží“ Božie milosti všetkým, ktorí to potrebujú.
Obraz ruží tu Terezka použila snáď preto, lebo prinášajú do života jemnú krásu a vôňu, ale i preto, že – prijaté a zasadené do vhodnej pôdy – ony samy sa môžu stať novými výhonkami a šíriť krásu i vôňu zas ďalej – presne ako Božia milosť.
5. hlas:
Tomu však predchádzala jej krátka, ale intenzívna životná cesta, ktorá ju priviedla k pochopeniu a k osvojeniu si celkom osobitej a mimoriadne inšpiratívnej odovzdanosti Bohu. V tomto pásme, ktoré tvoria predovšetkým jej vlastné slová a nimi inšpirované piesne, by sme sa chceli pristaviť pri niektorých črtách tejto duchovnej, ale i celkom praktickej cesty každodennej vernosti Božej láske, na ktorej Terezka učí celú Cirkev, čo znamená byť „Božím dieťaťom“.
3. hlas:
„Som veľmi malá duša, ktorá môže Bohu ponúknuť iba veľmi malé služby… Práve moja slabosť mi dáva odvahu, aby som sa ponúkla ako obeta tvojej láske, Ježišu!“
(pieseň Úkon obetovania)
1. hlas:
Mária Františka Terézia Martinová (čítaj Martenová) sa narodila 2. januára 1873 v Alençone (čítaj Alansone) v severozápadnom Francúzsku. Jej rodičia boli veľmi dobrí a nábožní. Sama o nich hovorí:
3. hlas:
„Boh mi dal otca a matku hodných viac neba ako zeme.”
1. hlas
Terézia bola najmladšie z ich deviatich detí, z ktorých štyri zomreli v útlom veku. Ostalo päť dievčat; všetky neskôr zasvätili svoj život Bohu ako rehoľné sestry.
2. hlas:
Terézia bola neobyčajne inteligentným, cieľavedomým, ale aj mimoriadne citlivým a vzdorovitým dieťaťom. Od najmladších rokov však usilovne pracovala na sebe. Už od skorého detstva prejavovala mimoriadnu duchovnú zrelosť. Keď mala tri roky, rozhodla sa „nič neodoprieť dobrému Pánu Bohu”. Aj preto bolo prvé sväté prijímanie v máji roku 1884 mimoriadne významnou udalosťou v jej živote. Stretnutie s eucharistickým Spasiteľom znamenalo pre ňu osobitný zážitok milosti, ktorý navždy zmenil jej komunikáciu s Ježišom i pohľad na seba.
3. hlas:
„Už dávno sa Ježiš a úbohá Terezka pozerali na seba a rozumeli si. Tento deň však už nebol pohľadom, ale splynutím; už neboli dvaja. Terézia zmizla ako kvapka vody, ktorá sa stráca v oceáne. Zostal iba Ježiš, Učiteľ, Kráľ...”
1. hlas:
Ako pozoruhodnú epizódu stojí za to spomenúť zdanlivo nepatrnú, priam úsmevnú príhodu, ktorá sa odohrala, keď jedna z Terezkiných starších sestier, Leónia, sa rozhodla prenechať svoje hračky a bábiky najmladším sestrám, Celine (čítaj Sélin) a Terezke. Terezka o tom píše:
3. hlas:
Priniesla nám košík plný šatočiek a pekných handričiek na šatočky pre bábiky. Navrchu ležala bábika. „Tu máte, sestričky“ – povedala nám – „vyberte si, to všetko vám dávam“. Celina načiahla ruku a vzala si zväzok stužiek, ktorý sa jej páčil. Chvíľu som rozmýšľala, potom som vystrela ruku a povedala som: „Ja si beriem všetko!“ Bez okolkov som si vzala celý kôš.
2. hlas:
Milé detské gesto sa neskôr ukázalo ako symbol jej priamočiarosti a vôle nielen chcieť pre seba všetko, ale postupne ako Božia milosť prehlbovala Terezkinu veľkodušnosť, i dať Bohu všetko.
V kontexte postupného uvedomovania si, v čom spočíva duchovná dokonalosť, Terezka konštatuje:
3. hlas:
Táto drobná črta z môjho detstva je súhrnom celého môjho života.
2. hlas:
Na Vianoce roku 1886, keď mala 13 rokov, pocítila v duši veľkú túžbu pracovať za obrátenie hriešnikov. Svoje predsavzatie chcela uskutočniť ako rehoľná sestra karmelitánka.
3. hlas:
„Pochopila som, že ak sa chcem stať svätou, musím mnoho trpieť, stále sa usilovať o to, čo je dokonalejšie, a zabúdať na seba. Pochopila som, že je mnoho stupňov dokonalosti a že každá duša môže slobodne odpovedať na výzvy Pána Ježiša, urobiť pre Neho málo alebo mnoho, skrátka, môže si vybrať medzi obetami, ktoré On žiada.
Nato som zvolala ako kedysi v detstve: Môj Bože, ja si vyberiem všetko! Nechcem byť polovičatou svätou, nebojím sa trpieť pre teba, bojím sa iba jedného, že si ponechám svoju vôľu. Vezmi si ju teda, lebo ja si vyberiem všetko, čo ty chceš!”
4. hlas:
Terezka chápala svoj vzťah k Bohu ako vzťah dieťaťa k Otcovi. Učí nás rozumieť správne slovám Ježiša, ktorý predstavuje Boha ako Otca, a dovádza toto porozumenie do konkrétnych dôsledkov.
5. hlas:
Byť Božím dieťaťom neznamená praktizovať nejaký duchovný infantilizmus.
Ak osvietenstvo hlásalo takú zrelosť ľudského rozumu, ktorý už nepotrebuje Boha, aby ho „viedol za ruku“, tak Terezka hlása takú zrelosť ľudského
rozumu, ktorý si čoraz jasnejšie uvedomuje, ako Boha potrebuje – keďže náplň a zmysel dostáva život v čo najintenzívnejšom vzťahu s ním.
Viera je pre ňu istotou, podstatou života, zdrojom nádeje, ktorá premieňa jej každodenný život a usmerňuje jej túžby k večnému životu – teda k pravému šťastiu, nenarušiteľnému ani smrťou.
4. hlas
Ak Adam je ešte akoby adolescent, ktorý nevie odolať pokušeniu skúsiť si, aké by to bolo, vzoprieť sa Božiemu zákonu, Kristom vykúpené Božie dieťa, ktorým je Terezka, priam s nadšením prijíma Božie slová a teší sa, že môže žiť svoj život ako „hru“, ktorej Boh, náš milujúci Otec, dal dokonalé pravidlá!
Terezkine úvahy na túto tému, prevzaté aj do piesne, ktorá bude nasledovať, vyjadrujú práve akoby „návod“ – základné pochopenie a postoj, ako chápať a prežívať svoj pozemský život: Je to obraz dieťaťa, ktoré hrá so svojím Otcom nejakú loptovú hru... Tou „loptou“ sú prejavy lásky, ktoré nám Boh na začiatku našej hry „podal“ – ako dar života či ako dar každého dňa, ktorým nás obdarúva. Tieto dary – kým je lopta na našej strane ihriska, kde každý z nás je akoby „na príjme“ – absorbujeme do svojho srdca a pretavujeme do svojho života. Cieľom je, aby sme ich – zhromaždené akoby do balíčka – „prehodili“ cez „sieť“ smrti späť Bohu, keď nám na konci nášho pozemského života povie: „Stačí, môj drahý..., moja drahá... – teraz je rad na mne, teraz sa ti odplatím.
(Pieseň Teraz je rad na mne)
1. hlas:
Keď vstúpila do karmelitánskeho kláštora v Lisieux jej najstaršia sestra Mária, 14-ročná Terézia už nástojčivo prosila o dovolenie obliecť si karmelitánsky habit. V novembri roku 1887 sa spolu s otcom a sestrou Celinou zúčastnila na púti do Ríma; na verejnej audiencii osobne poprosila pápeža Leva XIII. o dovolenie vstúpiť do rehole pred dosiahnutím požadovaného veku. Po obdržaní súhlasu vstúpila roku 1888, vo veku 15 rokov, do kláštora bosých karmelitánok v Lisieux s túžbou ”zachraňovať duše a modliť sa za kňazov, kým oni hlásajú dušiam evanjelium svojím slovom, a najmä svojím príkladom”.
2. hlas:
Vo svojom rehoľnom mene vyjadrila vôľu zasvätiť svoj život v rehoľnej klauzúre kontemplácii Ježišovho detstva a jeho svätej Tváre. Oboje sa neskôr stalo nielen charakteristickou črtou jej duchovnosti, ale aj jej učenia – keď bola poverená viesť novicky, a najmä neskôr, po jej smrti, keď sa jej spisy rozšírili do celého sveta.
5. hlas:
Napodobňovanie Ježiša v tom, ako byť Božím dieťaťom, je základom jej „malej cesty duchovného detstva“. A postupné zahlbovanie sa do Kristovej svätej tváre pomohlo Terezke nachádzať ju bez váhania aj vo svojich spolusestrách, hoci ich život ani správanie nie vždy zodpovedali rehoľným ideálom. Ba dokázala rozšíriť svoje srdce aj v širšom v evanjelizačnom úsilí, podľa Ježišových slov, ktorý službu blížnym v núdzi stotožňuje so službou Bohu. Takto sa Terezka stala patrónkou misijného diela Cirkvi, lebo sa starala predovšetkým o jeho „dušu“, čiže vôľu a schopnosť vidieť Kristovu tvár v každom človekovi, zvlášť v tom, kde je najviac zahalená či znetvorená.
Aj samu Terezku tieto myšlienky vedú k ešte hlbším túžbam a vyšším cieľom.
3. hlas:
„Byť tvojou nevestou, Ježišu, byť karmelitánkou, byť v spojení s tebou matkou duší, to by mi malo stačiť... A mne to nestačí... Tieto tri výsady, karmelitánka, nevesta a matka, sú bezpochyby mojím povolaním. Ja však v sebe cítim aj iné povolania; cítim v sebe povolanie bojovníka, kňaza, apoštola, učiteľa, mučeníka... Cítim túžbu vykonať pre teba, Ježišu, všetky najhrdinskejšie skutky… Hoci som taká maličká, chcela by som osvecovať duše ako proroci, učitelia Cirkvi, mám povolanie byť apoštolom... Chcela by som prejsť po celej zemi, hlásať tvoje meno a zasadiť na pôde neveriacich tvoj slávny kríž. Lenže jedno misijné pole by mi nestačilo; chcela by som súčasne hlásať evanjelium na všetkých piatich svetadieloch, ba aj na najvzdialenejších ostrovoch... A nadovšetko by som chcela, môj milovaný Spasiteľ, preliať za teba svoju krv až do poslednej kvapky...“
„S akou láskou by som ťa rozdávala dušiam!… A hoci túžim byť kňazom, obdivujem pokoru svätého Františka z Assisi a závidím mu ju; cítim sa povolaná nasledovať ho a zrieknuť sa vznešenej hodnosti kňazstva…“
4. hlas:
V rukopisoch sv. Terezky možno sledovať, ako na výzvu svojej staršej sestry, predstavenej kláštora, aby opísala cestu svojho životného povolania, odpovedá veľmi úprimne a bez akýchkoľvek okolkov vyjavuje tieto svoje najvnútornejšie pohnútky a túžby.
V nich sa mieša mladistvý zápal duchovne obzvlášť hlbokého dievčaťa, no predsa ešte na prahu dospelosti, s šírkou srdca, a najmä s veľkorysosťou túžob, možno typických pre tento vek, ktoré však Terezka vo svetle svojej silnej viery jednoznačne zameriava na Boha a hľadanie svojho miesta v Cirkvi – čo už pre tento vek také typické nie je...
5. hlas
Už tu možno nachádzať v mladej Terezke veľký vzor, keď vďaka skvelej náboženskej výchove, ktorú však veľmi skoro berie do svojich vlastných rúk a sama usmerňuje svoj život rozhodne a dôsledne do úplného odovzdania sa Bohu.
Zároveň však ponúka i spôsob, „metódu“ – ako sa správne vysporiadať s tým všetkým, čo hýbe jej mladistvým srdcom, pri hľadaní svojho životného povolania.
Najdôležitejšou inšpiráciou jej bolo Božie Slovo a v tomto konkrétnom prípade slová sv. Pavla. On vyjadril základné črty kresťansky ponímanej lásky, ktoré ju robia čímsi oveľa vážnejším, než je len nejaký cit, či nadšené vzplanutie.
3.hlas:
„Keď mi pri rozjímaní moje túžby spôsobovali opravdivé muky, otvorila som listy svätého Pavla a hľadala som nejakú odpoveď. Do očí mi padla 12. a 13. kapitola z Prvého listu Korinťanom... Apoštol vysvetľuje, ako všetky najdokonalejšie dary sú ničím bez lásky. Láska je vznešená cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu.”
5. hlas:
Terezka nás teda učí „dať ľudskou láskou praktickú odpoveď na Božiu lásku“, ako to píše pápež Benedikt XVI.: „Pretože nás Boh miloval ako prvý, láska už nie je len "prikázaním", ale je odpoveďou na dar lásky, s ktorým nám Boh ide v ústrety.“
Ako konkrétne sa má táto láska prejavovať v každodennom živote, nachádza Terezka opäť u sv. Pavla, v Liste Galaťanom, kde apoštol vysvetľuje skutočnú náplň prikázania lásky ako vzájomnú pomoc pri nasledovaní Krista, vrátane pomoci pri každodennom nesení svojho kríža. Pred pár dňami na túto myšlienku nadviazal aj pápež František, keď nás všetkých vyzval na boj proti ľahostajnosti, ktorá je zdrojom každého nepokoja medzi ľuďmi i medzi národmi.
(pieseň Ťahajme sa navzájom)
1.hlas
Hľadanie Božieho povolania vo vlastnom živote odvodzuje Terezka od meditácie nad Božou láskou a následne hľadá spôsob vlastnej odpovede na ňu.
5. hlas:
Je si vedomá svojej slabosti, ale nepodlieha rezignácii.
Je si vedomá svojej nepatrnosti pred Bohom, ale aj nutnosti podieľať sa na svojej spáse.
Vie, že veľké túžby, ktoré pociťuje vo svojom srdci, pochádzajú od Boha, a preto práve uňho hľadá odpoveď na to, ako ich priviesť k naplneniu.
4. hlas:
Vyvrcholením týchto Terezkiných hlbokých úvah o svojom živote a povolaní, ktoré nevyčerpala len samotným rehoľným zasvätením, je jej „životné“ osvietenie, na základe ktorého sa rozhoduje byť v Cirkvi láskou. Pozoruhodné je, že Terezka, hoci už je zasvätená v klauzúrnej reholi, uvažuje o svojom mieste v Cirkvi. Aj ona si je dobre vedomá, že „nemôže mať Boha za Otca, kto nemá Cirkev za Matku“.
3. hlas:
„Keď som uvažovala o mystickom tele Cirkvi, nespoznala som sa ani v jednom z údov, o ktorých píše svätý Pavol, alebo skôr som chcela byť vo všetkých... Láska mi dala kľúč k môjmu povolaniu... Pochopila som, že Cirkev má telo zložené z rozličných údov, že jej nechýba ani najpotrebnejší, zo všetkých najvznešenejší úd; pochopila som, že Cirkev má Srdce a že toto Srdce horí láskou. Pochopila som, že iba Láska udržuje údy Cirkvi v činnosti. Keby Láska vyhasla, apoštoli by nehlásali evanjelium, mučeníci by sa zdráhali prelievať svoju krv... Pochopila som, že Láska obsahuje všetky povolania, že Láska je všetko, že zahŕňa všetky časy a všetky miesta… Slovom, že je večná!… A v záchvate svojej nesmiernej radosti zvolala: Ježišu, moja Láska! Konečne som našla svoje povolanie! Mojím povolaním je láska! Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože! V srdci Cirkvi, mojej Matky, budem láskou... Takto budem všetkým...!”
(pieseň Mojím povolaním je láska)
4. hlas (alebo striedavo 4. a 5. hlas):
Nekonečný Bože, nauč ma povolaniu lásky!
Preto si želám a prosím:
moje myšlienky nech sú láskou,
moje mlčanie nech je láskou,
moje modlitby nech sú láskou,
moje práce nech sú láskou,
moje utrpenie nech je láskou,
moje obety nech sú láskou,
moja pokora nech je láskou,
moje sebazaprenie nech je láskou,
môj odpočinok nech je láskou,
moja ľútosť nech je láskou,
celý môj život nech je láskou,
moje umieranie nech je láskou.
Ó, môj Bože, daj mi ústa lásky,
ó, môj Bože, daj mi oči lásky,
ó, môj Bože, daj mi ruky i nohy lásky,
(4. hlas): premeň ma celú v lásku!
3. hlas:
„Áno, ak preukazujem lásku, cítim, že vo mne účinkuje sám Ježiš. Čím väčšmi som s Ním spojená, tým väčšmi milujem všetky svoje sestry…“
1. hlas:
To, čo azda najviac poznačovalo Terezkin vnútorný život, bola jej túžba po svätosti. Vyplývala priamo z jej veľkej lásky k Bohu, ktorú do nej vštepili už jej rodičia, a na ktorej zdokonaľovaní ona sama veľmi usilovne a vytrvalo pracovala.
Pri porovnaní s inými veľkými svätými si však uvedomovala svoju nepatrnosť. Veľmi ju preto potešili viaceré miesta zo Svätého Písma, kde sa hovorí, že Boh obzvlášť miluje maličkých a láska ich ako matka láska svoje malé dieťa.
2. hlas:
Chcela zostať duchom „malou“, aby ju Boh dvíhal k sebe. Dávala prednosť tomuto „výťahu“ Božej lásky pred namáhavým výstupom po schodisku askézy, na ktorú necítila v sebe dosť síl. Takto v duchu „Božieho detstva“ prijímala všetky radosti i utrpenia v rehoľnom živote.
3. hlas:
„Chcem hľadať spôsob, ako prísť do neba malou cestou, veľmi priamou, veľmi krátkou a celkom novou. Žijeme v storočí vynálezov, teraz už netreba namáhavo stúpať po schodoch, … schodisko výhodne nahradí výťah. Aj ja som chcela vynájsť výťah, ktorý by ma vyniesol až k Ježišovi, lebo som príliš malá, aby som stúpala po namáhavom schodisku dokonalosti. Hľadala som teda vo svätých knihách odkaz na výťah, na predmet mojej túžby, a čítala som tam slová, ktoré vyšli z úst večnej Múdrosti: ´Kto je malý, nech príde ku mne.´ A tak som prišla s tušením, že som našla, čo som hľadala… Výťah, ktorý ma má vyniesť až do neba, je tvoje náručie, Ježišu! Na to nepotrebujem vyrásť, naopak, musím ostať malá, musím sa čoraz viac zmenšovať!“
4. hlas:
Byť malý..., byť malá... však v Terezkiných myšlienkach neznamená ničnerobenie, odovzdanie sa do Božích rúk v totálnej pasivite, a už vôbec to nie je výrazom akejsi duchovnej lenivosti!
„Detstvo“ v Terezkiných spomienkach je naplnené aktivitou, jej vzťah k rodičom bol veľmi dynamický, iniciatívny, plný radostných zážitkov v blízkosti milujúcich osôb, zahrňujúcich ju nevýslovnou, úprimnou, a zároveň múdrou láskou. Podrobenie sa ich výchove Terezka priamo odvodzovala z povedomia, že je milovaná.
Toto ponímanie „detstva“ prenáša Terezka aj do svojej duchovnosti, kde ono – vo vzťahu k Bohu – nie je prirodzeným prvým vývojovým štádiom, ale cieľavedomým osobným rozhodnutím, uskutočneným vo svetle hlbokej viery, hlbokej nádeje a hlbokej lásky, teda skôr prejavom skutočnej zrelosti.
5. hlas:
Vzťah medzi odovzdanosťou do Božích rúk a vlastným úsilím, zvlášť vo vzťahu k utrpeniu a ťažkostiam každodenného života, pripodobňuje Terezka v jednom zo svojich listov sesternici hre na hudobnom nástroji.
Boh je virtuózny hráč.
My sme nástroje.
V jeho rukách však nie sme pasívni – On v nás rozozvučuje tóny a melódie lásky, ktoré do našej prirodzenosti už vopred vpísal. Avšak, neurobí to bez spoluúčasti našich slobodných rozhodnutí.
(Pieseň Melódia lásky)
1. hlas:
Vyhlásenie sv. Terezky za Učiteľku Cirkvi, ktoré uskutočnil sv. Ján Pavol II. v roku 1997, priamo nadväzuje na myšlienky, ktoré sprevádzali jej blahorečenie v roku 1923 či svätorečenie o dva roky neskôr a pápež ním zhrnul skúsenosť nespočetného množstva jednoduchých či učených synov a dcér Cirkvi za tých sto rokov, ktoré uplynuli od Terezkinej smrti.
2. hlas:
Nie je to teda v žiadnom prípade rezignácia Cirkvi z požiadaviek na výnimočný prínos k teologickému poznaniu, ktoré sa spája so všetkými vyhlásenými Učiteľmi Cirkvi. Skôr v tom môžeme nájsť skutočné porozumenie jej hlbokého posolstva a pochopenie, že v jednoduchosti je nielen krása, ale i múdrosť. Skutočne, keď múdry človek formuluje svoje myšlienky jednoduchými slovami, nerezignuje pritom na svoju múdrosť, ale skôr naopak – práve on ju dokáže nájsť a vyjadriť jednoduchými a dobre zrozumiteľnými slovami.
Presne to platí o Terezkinej duchovnej „malej ceste“.
3. hlas:
„Naša malá cesta je cesta duchovného detstva, cesta dôvery a úplnej odovzdanosti Bohu... Treba urobiť všetko, čo je v našich silách: dávať bez počítania, zriekať sa seba, slovom, dokazovať lásku všetkými malými skutkami, ktorých sme schopní...”
4. hlas:
Terezkina „malá cesta“ nemá iný, menší cieľ, než „veľká“ cesta veľkých svätcov. Aj ona sa usiluje smerovať svoj život k svätosti. Avšak, vo vedomí vlastnej nepatrnosti, slabosti a krehkosti, si netrúfa na veľké „kroky“ – mimoriadne skutky askézy, veľké zázraky či mučeníctvo.
Ak teda chce dosiahnuť ten istý cieľ, je si dobre vedomá, že sa to nedá inak, než veľkým množstvom malých krokov – ktoré ako také môžu vyznieť nepatrne, ale vo svojom nahromadení môžu dosiahnuť rovnaký výsledok: posvätenie duše človeka a úplné odovzdanie sa Bohu.
3. hlas:
„Nemám iný prostriedok, ako by som ti, Ježišu, dokázala svoju lásku, iba ten, že si nechcem dať ujsť ani jednu malú obetu, ani jeden pohľad, ani jedno slovo; chcem využívať i tie najmenšie veci a robiť ich z lásky.”
„Keď nepociťujem vôbec nič, keď nie som schopná modliť sa, cvičiť sa v čnosti, vtedy treba hľadať malé príležitosti, také malé nič, čo poteší Ježiša väčšmi ako kráľovstvo tohto sveta alebo hrdinské mučeníctvo: napríklad úsmev, láskavé slovo vtedy, keď sa mi nechce nič vravieť a radšej by som sa znudene tvárila....”
5. hlas
Obdivuhodná a inšpiratívna je práve Terezkina dôslednosť pri uskutočňovaní tohto zámeru.
Drobné gesto lásky k spolusestre, úsmev ako odpoveď na mrzutý pohľad, trpezlivé znášanie slabostí a podobne – toto všetko sa zvonku a z diaľky môže javiť ako bezvýznamné, v podstate jednoduché a v ničom zvlášť nezaujímavé úsilie o vlastné posvätenie.
Každodenná skúsenosť nám však ukazuje, že práve tu, v tých zdanlivo „drobných“ situáciách každodenného života s našimi najbližšími zlyhávame najčastejšie, a práve preto nie sme schopní uskutočniť alebo vytrvať ani vo veľkých rozhodnutiach na Božej ceste. A naopak – práve v tých „malých“ veciach sa človek môže „vycvičiť“ aj pre väčšie, zásadnejšie a významnejšie životné rozhodnutia.
4. hlas:
Ježiš povedal: „Bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým“. Práve tu nachádza Terezka povzbudenie o správnosti svojej „metódy“ a „malej“ cesty k svätosti, a jej vytrvalosť je hodná nasledovania.
5. hlas:
Napokon, táto forma „spolupráce“ s Božou milosťou má aj svoje teologické zdôvodnenie, ktoré Terezka správne chápe ako povolanie na veľkú lásku, nie na veľké skutky. Tie totiž nezávisia len od nášho úsilia, zatiaľ čo miera lásky, ktorú do nich vložíme, je prejavom našej slobody a tá je výlučne v našich rukách.
3. hlas:
„Ježiš od nás nežiada veľké skutky, ale iba odovzdanosť a vďačnosť… Vonkoncom nepotrebuje naše diela, ale iba našu lásku…“
4. hlas:
Tu možno sledovať Terezkino hlboké prepojenie vnútorného, duchovného života, s vonkajším, každodenným konkrétnym životom. Intenzívny vzťah s Bohom v Ježišovi nie je pre ňu len akýmsi uzobratím sa, stíšením a faktickým „odídením“ z konkrétneho života, ale – ako životná miazga – modlitba Terezku spája s Ježišom vo všetkom, čo práve prežíva, myslí, robí, sníva či trpí.
5. hlas:
Nie náhodou sa práve tieto jej slová stali akoby „mottom“ štvrtej časti obnoveného Katechizmu Katolíckej cirkvi, venovanej Kresťanskej modlitbe:
3. hlas:
„Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad k Nebu, výkrik vďačnosti a lásky uprostred trápenia i radosti. Skrátka, je to niečo veľké, nadprirodzené, čo mi povznáša dušu a spája ma s Ježišom.”
(pieseň Buď Ty sám)
1.hlas:
Skutočne, postupom Terezkinho dozrievania k svätosti sa Ježiš sám stal jej jedinou útechou – najskôr ako prejav jej výlučného, „snubného“ zasvätenia sa jedine jemu, neskôr i ako prejav „duchovnej vyprahnutosti“, ktorá sprevádza takmer všetkých duchovne pokročilých ľudí.
4. hlas
Túto skúsenosť možno pripodobniť tomu, ako rodičia učia svoje deti kráčať. Najprv ich pevne držia za ruky, aby udržali rovnováhu a naučili sa robiť krok za krokom. Ruka rodiča je istotou, oporou a posilou. Neskôr však je nutné, aby rodič svoje ruky stiahol a umožnil dieťaťu nájsť svoju vlastnú rovnováhu a kráčať po vlastných nohách aj bez opory. To neznamená, že svoje dieťa opúšťa, aj keď ono môže mať spočiatku ten pocit.
5. hlas:
Podobne je to aj v duchovnom napredovaní a Terezka tiež prešla touto skúsenosťou, a to jednak vo svojom živote modlitby, a jednak aj pri postupujúcich zdravotných problémoch.
Stupňujúce sa bolesti, spojené s postupujúcou ťažkou chorobou, ktorá sa pre ňu napokon stala smrteľnou, prevyšuje utrpenie na rovine duchovnej, spôsobené pocitom vyprahnutosti a absencie útechy z modlitby, ba z celého duchovného života.
Duchovné utrpenie, ktoré jej spôsobuje táto Božia zdanlivá neprítomnosť, dokáže však Terezka chápať ako prejav jeho lásky a dôvery v jej vlastné duchovné sily. To pretvára u Terezky aj postoj k telesnému utrpeniu, ktoré rovnako dokáže prežívať ako akt lásky, ba postupne už nechce milovať bez toho, aby pri tom trpela. Vie totiž, že práve utrpenie je znakom pravej lásky.
Tu sa jej „malá cesta“ stáva cestou k dokonalosti.
(Pieseň Už si mi bolesť spravil sladkou)
1. hlas:
Na Veľký piatok, 3. apríla 1896, sa u Terezky prejavili vážne príznaky ťažkej, vtedy neliečiteľnej choroby – tuberkulózy. Od tohto dňa až do svojej smrti prežívala tvrdú skúšku viery a nádeje. Mala pocit, akoby sa nebo zrazu zatvorilo a Boh sa od nej vzdialil. Cítila sa opustená, ako keby Boh sa nezvratne vzdialil. Jej lásku to však neoslabilo. V oddanosti Ježišovi Kristovi prosí o vieru pre neveriacich, s ktorými sa cíti byť akoby pri jednom stole.
3. hlas:
„Bola to noc, hlboká noc duše... Cítila som sa opustená ako Ježiš v záhrade smrteľného strachu. Na zemi som nenašla potechu a neprichádzala ani z neba. Boh ako keby sa ma vzdal!”
„Táto skúška bola poriadne ťažká pre moju vieru, ale Ten, ktorého srdce v spánku bdie, mi dal pochopiť, že tým, ktorí majú vieru ako horčičné semienko, dopraje zázraky a dá silu vrchy prenášať, aby upevnil túto ich malú vieru. Ale pre svojich dôverných priateľov ani pre svoju Matku nerobí zázraky, kým nevyskúša ich vieru… Tak Ježiš zaobchádzal so svojou Terezkou. Najprv ju dlho skúšal, a potom vyplnil všetky túžby jej srdca…“
2. hlas:
V lete roku 1897 sa Terezkin zdravotný stav zreteľne zhoršil. Dňa 30. júla jej kňaz udelil sviatosť pomazania chorých a 19. augusta mohla posledný raz prijať Eucharistiu.
1. hlas:
Napriek mladému veku, 24 rokov, vďaka svojej viere a celoživotnému cieľavedomému úsiliu o svätosť, Terezka prijíma blížiacu sa smrť pokojne, ba priam radostne. Jej nádej na večnú spásu a život v nebi je naplnená priam neochvejnou istotou.
2. hlas
A praktická Terezka, ktorú Božia milosť pretvorila na starostlivú matku, mala vo svojich plánoch na život v nebi celkom jasno:
3. hlas:
„Nemám v úmysle zostať v nebi nečinná. Mojím želaním je pracovať ďalej pre Cirkev a pre duše... Ak Pán Boh vyslyší moje túžby a želania, moje nebo bude trvať na zemi až do konca sveta. Áno, svoj čas v nebi chcem stráviť tak, že budem konať dobro na zemi.“
„Keď budem v nebi, vyprosím vám veľa milostí… Bude to ako dážď ruží!“
2. hlas:
Jej dlhá agónia sa skončila večer 30. septembra 1897. Jej posledné slová boli:
3. hlas:
“Ó, milujem ho. Môj Bože, milujem ťa!”
(Pieseň Malá cesta)
.JPG)
